Celodenná poklona Najsvätejšej Oltárnej sviatosti

Veľký piatok a Biela sobota sú dva dni v roku, keď každý z nás prichádza do kostola a pokľakne pred Božím hrobom, aby rozjímal o Pánovom utrpení a smrti, ako aj o jeho zostúpení k zosnulým. Veriaci, ponorený do modlitby, pozerá na sochu mŕtveho Krista ležiaceho v hrobe a adoruje Najsvätejšiu sviatosť, a tak s nádejou očakáva slávny deň Kristovho zmŕtvychvstania.

Aj v našom farskom kostole v Málinci je možnosť celodennej poklony.

« 1 z 4 »

Článok si môžete prečítať na stránke Katolíckych novín.

Ako najlepšie stráviť čas pri Pánovom hrobe? Na túto otázku dáva odpoveď obežník Kongregácie pre bohoslužbu O príprave a slávení veľkonočných sviatkov z roku 1988: „Odporúča sa spoločne sláviť posvätné čítanie a ranné chvály v Piatok umučenia a smrti Pána a na Bielu sobotu. (…) Túto časť liturgie hodín treba zachovať v nábožnosti veriacich, aby aj jej prostredníctvom úctivo rozjímali o umučení, smrti a pochovaní Pána a očakávali zvesť o jeho zmŕtvychvstaní“ (bod 40).

„Pre veľký pastoračný význam nech sa nikdy nezanedbávajú pobožnosti, ako je krížová cesta, procesia vyjadrujúca úctu k umučeniu a spomienku na bolesti Preblahoslavenej Panny Márie“ (bod 72).

Liturgia hodín a krížová cesta
V našich farnostiach je rozšírený pekný zvyk, keď sa veriaci spoločne stretávajú a pod vedením kňaza sa modlia nejakú časť liturgie hodín, tak ako to odporúčajú smernice na slávenie Veľkonočného trojdnia. Ide najmä o modlitbu posvätného čítania a ranných chvál ráno na Bielu sobotu, ale aj o modlitbu vešpier pred Veľkonočnou vigíliou, na záver poklony pri Božom hrobe.

Okrem toho sa vo viacerých farnostiach organizuje na Veľký piatok modlitba krížovej cesty, ktorá je veľmi vhodnou pobožnosťou na tento svätý deň; môže sa konať verejne, ale aj súkromne. Modlitbou krížovej cesty sa spájame s Kristom, ktorého na ceste na Kalváriu vedie Duch Svätý.

V Kristovej hrudi plápolal božský oheň a pohýnal ho na ceste spásonosného utrpenia. Práve touto veľmi obľúbenou pobožnosťou Cirkev uchováva živú spomienku na slová a udalosti posledných dní svojho Ženícha a Pána.

Pre kresťanskú spiritualitu je krížová cesta obrazom putovania, obrazom našej cesty životom, keď si uvedomujeme, že cez tajomstvo kríža prechádzame z pozemského života do nebeskej vlasti. Krížová cesta nám pomáha, aby sme sa aj my ako nasledovníci a učeníci Krista pripodobnili jeho utrpeniu a dokázali každodenne niesť svoj vlastný kríž.

Pobožnosti a modlitby
Okrem slávenia liturgie hodín a krížovej cesty je množstvo iných pobožností a modlitieb, ktoré si môžeme vykonať aj súkromne, keď zotrvávame v adorácii pri Božom hrobe. Odporúčania a schémy môžeme nájsť v knihe Veľký týždeň a Veľkonočné trojdnie, ktorú ešte v roku 1990 zostavil Vincent Malý a vydal Spolok svätého Vojtecha.

Chcel by som upriamiť pozornosť aspoň na niektoré z nich, ktoré nám môžu pomôcť pri poklone Najsvätejšej sviatosti v Božom hrobe.

Prvou je modlitba pripisovaná sv. Brigite, ktorá hovorí o utrpení, smrti a pochovaní Pána, o veľkých bolestiach a mukách, ktoré Ježiš podstúpil za naše hriechy, ale aj o Božej Matke, ktorá prežívala utrpenie spolu so svojím Synom.

Modlitba je napísaná vo forme chvály a poďakovania Pánovi Ježišovi za všetko, čo pre nás musel vytrpieť. Keď odriekame túto modlitbu, ponárame sa spolu s Ježišom do bolestnej udalosti jeho mučenia: „Chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si trpezlivo dovolil, aby ťa priviazali k stĺpu, neľudsky zbičovali, zakrvaveného priviedli pred Pilátovu súdnu stolicu… Za posmech, ktorý si podstúpil, keď si stál odetý do purpuru, ostrým tŕním korunovaný, aj za to, že si najtrpezlivejšie znášal, keď ti bezbožníci pľuli do vznešenej tváre, zakryli oči a špinavými rukami ťa hrubo bili po tvári a po hlave.“

Spolu s Bolestnou Pannou Máriou, ktorej vložili do náručia Ježišovo telo a ktorá ho zavinula do plachiet a pochovala do hrobu, aj my veríme, že v svojej smrteľnej úzkosti dal Kristus všetkým hriešnikom nádej na odpustenie, keď milosrdne prisľúbil rajskú slávu zločincovi, ktorý sa naňho obrátil.

Cesta Sedembolestnej Panny Márie
Medzi pobožnosti, ktoré si možno vykonať na Veľký piatok – či už súkromne alebo verejne – patrí Cesta Sedembolestnej Panny Márie. Je to práve Bolestná Panna, ktorá sa úzko spája s Ježišom v jeho súžení. Ako Ježiš je muž bolestí, tak aj Mária je žena bolestí, pretože ju Boh chcel pripojiť k svojmu Synovi ako matku a účastníčku jeho utrpenia.

Táto pobožnosť je vytvorená na základe modelu krížovej cesty a má sedem zastavení. Rozjíma sa v nich o siedmich bolestiach Panny Márie, ktoré nábožnosť kresťanského ľudu postupne identifikovala z jej bolestného života.

Sú to zastavenia: 1. Mária prijíma vo viere Simeonovo proroctvo (porov. Lk 2, 34 – 35); 2. Mária uteká s Ježišom do Egypta (porov. Mt 2, 13 – 14); 3. Mária hľadá v Jeruzaleme strateného Ježiša (porov. Lk 2, 43 – 45); 4. Mária sa stretá s Ježišom na ceste na Kalváriu (porov. Lk 23, 26 – 27); 5. Mária stojí pri kríži svojho Syna (porov. Jn 19, 25 – 27); 6. Mária berie do svojho lona Ježiša zloženého z kríža (porov. Mt 27, 57 – 59); 7. Mária zveruje hrobu Ježišovo telo v nádeji na vzkriesenie (porov. Jn 19, 40 – 42).

Rovnako ako krížová cesta, aj táto pobožnosť sa začína úvodnou a končí sa záverečnou modlitbou. Každé zastavenie pozostáva z úvodného zvolania, z biblického čítania a z litániových prosieb spolu s modlitbou. Jednotlivé zastavenia Cesty Sedembolestnej Panny Márie sú úsekmi putovania viery a bolesti, v ktorom Božia Matka predišla Cirkev a my v ňom pokračujeme prostredníctvom Cirkvi, až kým nedospejeme všetci k stretnutiu s Pánom v jeho sláve, na konci čias.

Bolesť Panny bola spôsobená tým, že ľudia odmietli jej Syna, preto aj cesta jej bolestí, ktorú prežívame spolu s ňou, nás ustavične odvoláva na tajomstvo Krista, trpiaceho služobníka Pána (porov. Iz 52, 13 – 53, 12), odmietnutého svojím ľudom (porov. Jn 1, 11; Lk 2, 1 – 7; 2, 34 – 35; 4, 28 – 29; Mt 26, 47 – 56; Sk 12, 1 – 5).

Súkromné eucharistické adorácie
Súkromná adorácia pred Božím hrobom, pred vystavenou Najsvätejšou oltárnou sviatosťou sa koná vždy v tichosti; každý rozjíma sám, a to najmä na Bielu sobotu, keď sa nekonajú verejné pobožnosti. Preto Vincent Malý v svojej publikácii ponúka pre veriacich štyri formuláre na eucharistickú adoráciu, ktorých myšlienky sú v danom čase veľmi aktuálne.

Prvá schéma s názvom Sedem Kristových slov na kríži ponúka rozjímania o siedmich slovách, ktoré Ježiš vyslovil z kríža: 1. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34); 2. „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43); 3. „Hľa, tvoj syn! Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26 – 27); 4. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46); 5. „Žíznim“ (Jn 19, 28); 6. „Je dokonané“ (Jn 19, 30); 7. „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).

Aj my v tichosti duše opakujeme Ježišove posledné slová a prosíme: Pane, odpusť mi, ako i ja odpúšťam; spomeň si na mňa v svojom kráľovstve; ďakujem ti za tvoju Matku, ktorá je aj mojou Matkou; zachráň ma, Pane; daj mi z prameňa živej vody; ďakujem ti za dielo vykúpenia; do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Adorácia sa končí modlitbou, v ktorej sa utvrdzujeme v tom, že kríž je naša spása, kríž je náš život, kríž je naša nádej.

Druhý formulár s titulom Bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný ponúka veriacemu rozjímanie o udalostiach a osobách, ktoré sa priamo dotýkajú bezprostredných chvíľ umučenia, smrti a pochovania.

Texty meditácií vychádzajú zo slov evanjelií a prenášajú nás na Golgotu, aby sme rozjímali o krvi a vode, ktoré vytiekli z Ježišovho boku a ktoré sú pre nás symbolom Eucharistie a krstu. Ďalej nás upriamujú na udalosť, keď bol Ježiš sňatý z kríža a následne pochovaný.

Môžeme sa vžiť do postáv, ktoré Ježiša sprevádzajú v danom momente: do Longína, ktorý mu prebodol bok; do Jozefa z Arimatey, ktorý sňal z kríža jeho telo a uložil ho do svojho nového hrobu; do Nikodéma, ktorý nebojácne pomohol pri snímaní Kristovho tela z kríža; do Márie Magdalény, Márie Jakubovej či Salome, ktoré Ježiša sprevádzali aj pod krížom a pomáhali pri jeho pohrebe.

Stráž pri Ježišovom hrobe je názov tretej meditácie. V nej rozjímame o gestách farizejov, ktorí žiadali Piláta strážiť Ježišov hrob. Báli sa mŕtveho Ukrižovaného, preto zapečatili jeho hrob a postavili k nemu vojakov, aby ho strážili. Báli sa, aby nevstal z mŕtvych.

Lebo veľkňazi a farizeji si jasne uvedomovali Ježišove slová o zničení a znovupostavení chrámu, ktorými predpovedal svoje zmŕtvychvstanie. Aj my prichádzame k Božiemu hrobu, aby sme ho „strážili“, ale nie preto, aby Kristus nevstal z mŕtvych, ale preto, aby sme boli pri Ježišovi v jeho najťažších chvíľach, ktoré na zemi prežíval: „Pane Ježišu, ja chcem strážiť seba, aby som v sebe ustrážil teba, aby ma nič neodlúčilo od teba.“

V poslednej meditácii uvažujeme o Ježišovi, ktorý zostúpil k zosnulým. O tejto téme sa veľmi málo hovorí, hoci ide o článok našej viery. Po hriechu Adama a Evy sa nebo zavrelo a nik nemohol vojsť do nebeskej slávy, kým nás Kristus nevykúpil z otroctva diabla a nezadosťučinil za naše hriechy.

On, nový Adam, zostúpil do ríše mŕtvych, aby vyslobodil z väzenia smrti duše spravodlivých. V tejto meditácii čítame úryvok z Posvätného čítania Bielej soboty Zo starobylej homílie na Svätú a Veľkú sobotu: „Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu. Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí.“

Kľačiac pred Božím hrobom aj my môžeme prosiť, aby všetci, čo ležia v hrobe hriechov, počuli hlas Pána a povstali k novému životu.

Čas strávený pri Božom hrobe
Pri pohľade na sochu mŕtveho Ježiša a pri adorácii Najsvätejšej oltárnej sviatosti každý z nás predkladá Pánovi svoje osobné úmysly a vyslovuje modlitby a poďakovania. Medzi súkromnými modlitbami treba spomenúť aj modlitbu posvätného ruženca, najmä bolestné tajomstvá, ktorými nás Božia Matka Mária sprevádza na krížovej ceste svojho Syna.

Teológ Robert Cabié píše takto o správaní sa Cirkvi na Bielu sobotu: „V tento deň Cirkev bdie pri Ježišovom hrobe s postojom tichej dôvery, s bolestivou spomienkou na utrpenie Pána a s istotou, že zajtra príde zmŕtvychvstanie.“

Tradícia zobrazuje Pannu Máriu, ktorá stojí pri Ježišovom hrobe, ako ikonu Panny Cirkvi, ktorá bdie pri hrobe svojho Ženícha, a tak očakáva slávnosť zmŕtvychvstania.

Zatiaľ čo telo Máriinho Syna odpočíva v hrobe a jeho duša zostupuje do podsvetia, aby ohlásila svojim predkom bezprostredné vyslobodenie, ona, Panna, anticipujúc a zosobňujúc Cirkev, plná viery očakáva víťazstvo Syna nad smrťou. Obdivujeme Pannu Máriu, ako odvážne zostala pri hrobe svojho Syna.

Aj my sa zastavme pri Ježišovom hrobe a v tichosti a s chvením, spolu s Pannou Máriou i s celou Cirkvou, očakávajme v modlitbe Veľkonočné ráno.

Slovenskí biskupi rozhodli o predĺžení trvania opatrení až do odvolania

Bratislava 28. marca (TK KBS) Slovenskí biskupi rozhodli, že vzhľadom na pokračujúci zákaz zhromažďovania a trvanie opatrení, ktoré zaviedli inštitúcie verejnej správy, zostáva v platnosti aj rozhodnutie o neslávení verejných bohoslužieb, a to až do odvolania. Preto treba rešpektovať doteraz vydané inštrukcie a riadiť sa pokynmi jednotlivých biskupských úradov. Tie kňazom, zasväteným osobám a veriacim poskytnú ďalšie potrebné usmernenia týkajúce sa Veľkonočných sviatkov. Veľká noc bude tento rok slávená bez účasti veriacich, v duchu dekrétov, ktoré biskupským konferenciám zaslala Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ako aj Apoštolská penitenciária (viď nižšie).

„Sme vo výnimočnej situácii, akú sme doteraz nezažili. Včera pri Urbi et Orbi pápež František povedal, že to dokážeme jedine spoločne. Lebo všetci máme zodpovednosť jeden za druhého,“ pripomenul v tejto súvislosti predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský a dodal:

„Prosím kňazov, aby naliehavo chránili zdravie veriacich, a zároveň boli k dispozícii pre ich duchovné potreby. Nemôžeme sa fyzicky stretávať ako zvyčajne, máme však telefón, rozhlas, televíziu, či internet: zostaňme ľuďom nablízku! Hľadajme spôsoby duchovného spoločenstva, modlitby a vzájomnej podpory. A prosím aj veriacich, aby tieto dni využili na prehĺbenie svojho duchovného života. Aby pevne vykročili na ceste milosti, a chránili sa hriechu. V domácich cirkvách, v našich rodinách, rozvíjajme teraz účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní Ježiša Krista, ktorú sme získali pri krste (viď KKC 783-786). Sme Boží ľud. A preto sa nebojme! Pán nás nenechá búrke napospas. “Modlitba a tichá služba – to sú naše víťazné zbrane.“ Takto nás vedie Svätý Otec, a takto sa všetci zjednoťme v nasledujúcich dňoch.“

Zdroj: https://www.tkkbs.sk

Celý článok si môžete prečítať tu

Slávnostná sv. omša na sviatok Narodenia Sv. Jána Krstiteľa v Myslinách

Veriaci, rodáci a rodinní príslušníci z Myslín sa aj tento rok zišli pri kaplnke, kde sa konala slávnostná svätá omša ku cti Sv. Jána Krstiteľa.

Ján Krstiteľ, prorok, mučeník, predchodca Ježiša Krista

Sviatok: Narodenie – 24. jún; Mučenícka smrť – 29. august

* 24. jún (?) pol roka pred narodením Krista Ein Kerem (?) pri Jeruzaleme
† 29. august (?) po r. 29 Jeruzalem (?)

Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)

Atribúty: jahňa, palica, nádoba na krstenie, odev z ťavej kože

Patrón krajčírov, tkáčov, garbiarov, kožušníkov, farbiarov, sedlárov, hostinských , vinárov, debnárov, tesárov, architektov, murárov, kamenárov, reštaurátorov, kominárov, kováčov, pastierov, poľnohospodárov, spevákov, tanečníkov, hudobníkov, divadelníkov; jahniat, oviec a domácich zvierat; viničov; proti alkoholizmu, pri bolestiach hlavy, pri závratoch, úzkostiach, epilepsii, pri kŕčoch, bolestiach zubov; pred strachom a krupobitím

Hans Baldung Grien: Ján Krstiteľ, 1516, National Gallery of Art Washington

Ján Krstiteľ bol synom Zachariáša a Alžbety. Jeho príchod na svet sprevádzali neobyčajné udalosti. Zachariáš bol kňazom v jeruzalemskom chráme. Práve prinášal obetu Bohu, keď sa mu zjavil anjel Gabriel a zvestoval mu, že sa mu narodí syn. Keďže Zachariáš aj Alžbeta boli vo vysokom veku, Zachariáš neuveril. Hneď nato onemel. Prehovoril až potom, ako rozhodol, že jeho syn sa bude volať Ján, napriek všetkým židovským zvyklostiam. Ján žil na púšti v samote, živil sa lesným medom a korienkami rastlín, nosil oblek z ťavej kože, je symbolom radikálneho života s Bohom. Keď mal 30 rokov – okolo roku 27 – opustil púšť, aby na brehu rieky Jordán hlásal príchod Mesiáša, vyzýval na pokánie a krstil ľudí. Veľa ľudí išlo za ním. Prišiel aj Ježiš. Ján v ňom rozpoznal Spasiteľa. Ježiš po krste šiel hlásať radostnú zvesť do Galiley. Ján zostal pri Jordáne. Pretože napomínal vtedajšieho kráľa Herodesa pre jeho nemravný a hriešny život, Herodes ho dal uväzniť a neskôr na žiadosť jeho nezákonnej manželky Herodiady a jej dcéry Salome vo väzení sťať. Na Jánovo slovo viacero ľudí sa rozhodlo nasledovať „Božieho Baránka“ – napr. Ondrej a Ján. Ján Krstiteľ vystupuje ako posledný starozákonný prorok, predchodca Mesiáša. Sám Kristus sa o ňom vyjadril ako o najväčšom medzi narodenými zo ženy. Je to jedna z najväčších postáv dejín spásy.

Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska na Prvú adventnú nedeľu 2018

Upevňovanie zväzkov lásky a pokoja v medziľudských vzťahoch
Drahí bratia a sestry!
Pred niekoľkými chvíľami sme na adventnom venci zapálili prvú sviecu. Pri jeho požehnaní sme prosili, aby tak ako na ňom bude pribúdať svetlo, rástla aj naša láska k Pánu Ježišovi. Advent je očakávaním Kristovho príchodu. Tešíme sa na Narodenie Pána a zároveň sa pripravujeme na jeho druhý príchod na konci čias.
V evanjeliu sme počuli ako Pán Ježiš predpokladá obavy svojich učeníkov: hovorí o znameniach na hviezdach, na slnku i na mesiaci, a tiež o strachu, ktorý s tým bude spojený. Učeníkom však dodáva odvahu, aby sa nebáli – majú zdvihnúť hlavu, lebo sa blíži ich vykúpenie. Na týchto slovách, ktoré sú adresované aj nám, vidíme starostlivosť Božieho Syna. Dopredu nás upozorňuje, že prídu ťažké chvíle, ale aj povzbudzuje, aby nás nepremohol strach a ponúka rady, ako dobre obstáť. Kristovi záleží na každom jednom z nás. V podobnom duchu si môžeme všimnúť aj starostlivosť svätého Pavla, ktorý píše Solúnčanom. Tiež im dáva rady, ako sa pripraviť na Pánov deň. A nemenej pozorný je aj prorok Jeremiáš, ktorého hlas zaznieva z dávnej minulosti – i on pridáva nádej a pripomína prísľub spásy, ktorý Boh určite splní.
To sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. Boží Syn prichádza na svet, aby hľadal, čo sa stratilo. Pomáha nám vrátiť sa na cestu, ktorá vedie k Otcovi; vyslobodzuje nás z pút strachu a z pasce hriechov. Adventné sviece symbolizujú svetlo, ktoré ukazuje Božiu cestu. „Lux mundi“ – svetlo sveta – rozjasní betlehemskú jaskyňu a zachráni stratených. To je radostná zvesť pre všetkých!
Nás kresťanov tento zdroj svetla volá, aby sme ho sprostredkovali druhým. To dokážeme vtedy, ak sa obrátime tvárou k nemu. Nie sme schopní poskytnúť svetlo sami zo seba; môžeme iba odovzdávať svetlo Božie, byť nástrojmi jeho šírenia. Preto sa k zdroju svetla nesmieme obracať chrbtom. Naopak, máme byť „bez úhony a vo svätosti pred Bohom“, píše svätý Pavol. K tomu nám v Advente pomáha spytovanie svedomia a prijatie sviatosti zmierenia. Nezabudnime na to! Iba potom,  keď sa necháme prežiariť Božím svetlom, môžeme byť spolupracovníkmi na diele evanjelia.
V tomto svetle máme potom prijať za svoju túžbu Boha po spáse ľudí a jeho starostlivosť o nich. Kristus preto prichádza, Pavol a Jeremiáš preto píšu, lebo sa vložili do Božej starostlivosti o spásu duší. Keď si toto uvedomíme, pochopíme, že svetlo sprostredkované kresťanmi nemá byť svetlom do očí, ktoré oslepuje, ale svetlom pre nohy, ktorým pomáha kráčať. Našou úlohou nie je „posvietiť si“ na tých, čo uviazli alebo zablúdili, ale pozvať ich na cestu k Bohu. Túžiť po tom, aby čím skôr pochopili a čím ľahšie objavili jeho dobrotu. V duchu slov svätého Pavla preto prosíme Pána, aby zveľadil a rozhojnil našu lásku – nielen k veriacim, ale voči všetkým ľuďom.
Toto vám chceme, drahí bratia a sestry, na začiatku Adventu pripomenúť a o to vás poprosiť: rozhodnime sa upevňovať zväzky lásky a pokoja! Neprispievajme k rozbrojom, zvadám a hádkam. Nedajme sa k nim vyprovokovať: hoci od druhých zažijeme príkorie, výsmech, či pohŕdanie, prosme Pána, aby posilnil naše srdcia, aby sme dokázali reagovať s láskou.
Znepokojene sledujeme, ako sa z našej spoločnosti vytráca úcta. Medziľudské vzťahy za posledné roky zhrubli; na mnohých miestach sa ľudia k druhým chovajú nezdvorilo a sebecky. Žiaľ, tieto spôsoby prenikli do súkromného aj verejného života: dostali sa do politiky, kultúry i médií. Prosíme, vráťme sa k úcte! Začnime každý sám od seba, nepoukazujme na iných. Učme sa k ľuďom pristupovať s trpezlivosťou a láskou. Nie je to ľahké: je to však kresťanská služba, naše povolanie. To, že si niektorí našu láskavosť a slušnosť zamenia so slabosťou, nech nás nevyvedie z miery. Vytrvajme!
V našej spoločnosti silnie vedomie práva na vlastný názor, no bez rešpektu voči akejkoľvek autorite: učiteľovi, lekárovi, policajtovi, sudcovi, predstaviteľovi štátu, kňazovi. Tak ako je jasné, že nositeľ autority sa musí správať na úrovni úradu, ktorý zastáva, musí zostať jasné, že mu prináleží úcta a rešpekt, bez ktorých naša spoločnosť nemôže fungovať.
Popri úcte k autoritám je potrebné zachovať úctu k názorovým oponentom. Šíri sa mentalita vzájomného znevažovania či dokonca mávanie zdvihnutými päsťami: a zapáčilo sa to aj niektorým kresťanom. Heslo „ja ti ukážem!“ nezodpovedá kresťanskej viere o nič lepšie, ako hrozba „ja si na teba posvietim!“ To nie je našou úlohou. Správnejšie pochopili výzvu evanjelia naši predkovia, keď do svojich porekadiel zaradili zásadu „kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“. Nazbierajme odvahu vrátiť sa k takémuto spôsobu „obrany“. To je najúčinnejšie nastavenie zrkadla aj najlepšia pomoc tým, čo zblúdili. Pripomeňme si, že naším cieľom nemá byť získanie moci nad spoločnosťou, ale jej vnútorná premena mocou kríža. Ten je naším symbolom. Nie kameň ani meč.
Nenavštevujme webové stránky, ktoré podporujú neznášanlivosť a pohŕdanie druhými. Nepodporujme také stránky! „Čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete“, môžeme čítať v starobylom Liste Diognetovi: našou úlohou je spoločnosť spájať, nie rozdeľovať. Úsilie zjednocovať nám však nebráni svedčiť o evanjeliu a držať sa pravdy o živote, rodine, manželstve, človeku a jeho dôstojnosti. To, že si životom podľa evanjelia vyslúžime nevôľu, nech nikoho neprekvapí. Pripomeňme si, že kresťania sa snažia milovať „aj tých, čo ich nenávidia. Keď im nadávajú, oni žehnajú. Vydané zákony poslúchajú, no svojím životom ľudské zákony prevyšujú!“ (List Diognetovi, 2. stor.)
Drahí bratia a sestry, ak chceme byť svetlom pre svet, stoja pred nami náročné požiadavky. Na ich splnenie nestačia len naše sily. Evanjelium nás preto pozýva k modlitbe. Zároveň k striedmosti a zdržanlivosti. Aby nám srdcia „neoťaželi“ neresťami a starosťami o pozemské veci.
Striedmosť v užívaní svetských dobier, ktorú kresťanstvo hlása, nikdy nebude populárna. K čomu vedie svojvôľa a strata zdržanlivosti však vidíme na príklade škandálov, ktoré zasiahli spoločnosť i Cirkev. Práve preto nesmieme podľahnúť „bezbrehosti“ ani naivnej predstave, že nám neostáva iné, než uvoľňovať mravy a rušiť požiadavky náročných predpisov – údajne pre uľahčenie a zlepšenie života. Kresťanská láska má iné smerovanie. Ovládanie žiadostivostí nie je škodlivé, ale prospešné, ba priam nevyhnuté na dobro medziľudských vzťahov.
Aj v tomto Advente bdejme a modlime sa. Na neúctu odpovedajme úctou. Na uvoľňovanie mravov zdržanlivosťou a sebaovládaním. Na ohrozenie života nenarodených či starých a chorých veľkodušnosťou k životu, ochotou slúžiť a pomáhať. A dajme si aspoň jedno dobré predsavzatie: pokúsim sa o väčšiu láskavosť k druhým! Tak sa môžeme pripraviť na príchod Pána, a čím viacerým pomôcť nájsť cestu k nemu. Takto spoločne, v láske a bez strachu, chceme raz stáť pred Synom človeka, ktorého s radosťou očakávame.
Pozdravujú vás, žehnajú a o modlitbu prosia vaši biskupi.

Rožňavská diecéza má troch nových diakonov a jedného novokňaza

Zdroj: Rímskokatolícka cirkev, biskupstvo Rožňava

Na liturgickú spomienku Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, dňa 9.6.2018 sa konala v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave kňazská a diakonská vysviacka. Tak pre kňazov ako aj pre veriacich je to jeden s najväčších sviatkov celej diecézy. Na jednej strane si pripomíname Kristovu veľkňazskú obetu a slávime prijatie nových služobníkov do Kristovej vinice a začlenenie do klerického spoločenstva, ale zároveň si pripomíname aj každý svoje osobné zasvätenie sa Bohu. Nesmierna vďaka patrí Bohu za dar kňazstva, prostredníctvom ktorého ostáva neustále medzi nami prítomný vo sviatostiach. Tento rok počas eucharistického slávenia prijali z rúk otca biskupa Mons. Stanislava Stolárika sviatosť diakonátu traja kandidáti: Štefan Baláž, Matúš Boháčik a Róbert Likavčan. Sviatosť kňazstva prijal jeden kandidát Peter Kovalič.

Takto budú môcť osobitným spôsobom ďalej odovzdávať to, čo aj sami prijali, Kristovo evanjelium. Ich úlohou je vysluhovať sviatosti  Božiemu ľudu a byť tak živím svedectvom Kristovej lásky. Otec biskup vo svojej homílii pripomenul kandidátom, ako aj všetkým prítomným a poslucháčom Rádia Lumen, podstatu  kresťanského povolania a osobitne povolania do kňazstva, ktorou je vernosť. „Vernosť v povolaní pretvára tvárnosť tejto zeme.“ V homílii okrem iného zazneli viaceré príklady vernosti, či už to boli traja mnísi v ruskom kláštore, ktorých mučenícka smrť sa stala semenom viacerých obrátení, alebo príklad svätého kňaza J.M. Vianneyho. Otec biskup pripomenul a j pamiatku na 46. výročie smrti svojho predchodcu v biskupskej službe Dr. Róberta Pobožného, ktorý svoju vernosť povolania preukázal odvážnym pôsobením v podzemnej cirkvi, keď neváhal vysvätiť viacerých kňazov medzi inými aj neskoršieho biskupa Hnilicu, či Korca.

Nastolil aj otázku a následnú odpoveď: Čo môže vniesť kňaz do reality? Svoju osobnú vernosť, poslušnosť, skromnosť a modlitbu a skrze to môže dosiahnuť veľa milostí. V tomto všetkom je nám najdokonalejším príkladom Panna Mária, ktorej Nepoškvrnené Srdce dnes oslavujeme. Práve v jej Nepoškvrnenom Srdci prebývajú všetky kňazské srdcia, ak sa jej s dôverou odovzdajú. Mária túži mať všetkých kňazov vo svojom srdci. Preto neváhajme aj dnes prosiť našu Nebeskú Matku aj za novovysvätených diakonov a kňaza ako aj za všetkých kňazov a biskupov. Lebo jej Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.

V závere generálny vikár za všetkých kňazov zablahoželal otcovi biskupovi k 40. výročiu kňazstva, ktoré slávi 11. júna, aby v moci Ducha Svätého a s Máriou, stále viedol jemu zverený ľud na dobré pastviny, ako dobrý pastier. Ako dar dostal otec biskup relikviár, v ktorom boli relikvie sv. Stanislava, biskupa a mučeníka, jeho hlavného patróna.

Ján Horvát

Foto: Ján Pčolinský

Posolstvo Svätého Otca Františka na Pôstne obdobie 2018

Originál článku si môžete prečítať tu…

„A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska“ (Mt 24,12)

Drahí bratia a sestry,

znova sa blíži Pánova Veľká noc! Nato, aby sme sa na ňu dobre pripravili, nám Božia prozreteľnosť každý rok ponúka štyridsaťdenné Pôstne obdobie ako „sviatostný znak nášho obrátenia“[1]. V ňom sa ohlasuje a uskutočňuje možnosť návratu k Pánovi celým srdcom a celým životom.

Aj tento rok by som chcel svojím posolstvom pomôcť celej Cirkvi prežívať tento čas milosti v radosti a pravde. Nechám sa pritom inšpirovať Ježišovými slovami z Evanjelia podľa Matúša: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska“ (Mt 24,12).

Táto veta sa nachádza v rozhovore o konci sveta situovanom na Olivovú horu v Jeruzaleme – práve tam, kde sa začne Pánovo utrpenie. Ježiš v odpovedi na otázku učeníkov ohlasuje veľké súženie a opisuje situáciu, v ktorej sa môže ocitnúť spoločenstvo veriacich: uprostred bolestných udalostí vystúpia falošní proroci a mnohých zvedú, takže bude hroziť, že v srdciach vychladne láska, ktorá je jadrom celého evanjelia.

Falošní proroci

Keď počúvame tento úryvok, pýtame sa: aké podoby môžu nadobúdať falošní proroci?

Môžu byť ako „zaklínači hadov“, využívajúci ľudské emócie, aby z ľudí spravili otrokov a priviedli ich tam, kde chcú. Koľko Božích detí je priťahovaných lákadlami momentálneho potešenia, ktoré si mýlia so šťastím! Koľko mužov a žien žije akoby v okúzlení leskom peňazí, ktoré ich v skutočnosti robia otrokmi zisku alebo malicherných záujmov! Koľkí žijú v domnienke, že si vystačia sami, až sa napokon stanú obeťami osamelosti!

Ďalší falošní proroci sú „šarlatáni“, ktorí ponúkajú jednoduché a rýchle riešenia na utrpenie; prostriedky, ktoré sa napokon ukážu ako úplne neúčinné: koľkým mladým sa ponúka ako „všeliek“ droga či postoj „použi a zahoď“, alebo ľahká, no nečestná možnosť zárobku! Koľkí sú v zajatí totálne „virtuálneho“ života, v ktorom sa vzťahy zdajú oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, aby sa potom tragicky ukázali ako nezmyselné! Títo podvodníci ponúkajú bezcenné veci a oberajú o to, čo je cenné: dôstojnosť, slobodu a schopnosť milovať. Zlákaní márnivosťou sa nafukujeme ako pávy…  aby sme napokon vyšli na posmech; zo smiešnosti niet úniku. Nie je to vôbec prekvapujúce, veď diabol, ktorý je „luhár a otec lži“ (Jn 8, 44), odjakživa predstavuje zlo ako dobro a falošné ako pravé, aby zmiatol srdce človeka. Každý z nás je preto povolaný v srdci rozlišovať a skúmať, či ho neohrozujú klamstvá týchto falošných prorokov. Treba sa naučiť nezastavovať na bezprostrednej, povrchnej úrovni, ale spoznávať, čo v nás zanecháva dobrú a trvalejšiu stopu, pretože to pochádza od Boha a skutočne slúži pre naše dobro.

Studené srdce

Dante Alighieri vo svojom opise pekla predstavuje diabla, ako sedí na tróne z ľadu;[2] prebýva totiž v ľadovom chlade vyhasnutej lásky. Položme si teda otázku: ako v nás chladne láska? Aké signály nám naznačujú, že láske v nás hrozí vychladnutie?

To, čo ochladzuje lásku, je predovšetkým chamtivosť po peniazoch, ktorá je „koreňom všetkého zla“ (1 Tim 6, 10). Nasleduje odmietanie Boha, konkrétne to, že nehľadáme jeho útechu a dávame prednosť svojmu zúfalstvu pred jeho Slovom a sviatosťami.[3] To všetko sa napokon obracia na násilie voči tým, ktorých považujeme za ohrozenie našich „istôt“: ešte nenarodenému dieťaťu, chorému starcovi, pocestnému, cudzincovi, ale aj blížnemu, ktorý nezodpovedá našim očakávaniam.

Aj stvorenie je tichým svedkom tohto ochladnutia lásky: zem je zamorená z nedbalosti či úmyselne vyhodeným odpadom; žiaľ, rovnako znečistené moria musia v dôsledku nútených migrácií pohltiť zvyšky mnohých stroskotaných lodí; nebo – ktoré má podľa Božieho plánu ospevovať jeho slávu – brázdia stroje, z ktorých na zem pršia nástroje smrti.

Láska chladne aj v našich spoločenstvách: v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium som sa snažil opísať tie najevidentnejšie znaky nedostatku lásky. Sú to: egoistická ľahostajnosť, sterilný pesimizmus, pokušenie izolovať sa či zapájať sa do neprestajných bratovražedných vojen, svetská mentalita, ktorá vedie k tomu, že sa staráme len o to navonok viditeľné, čím sa oslabuje misionárska horlivosť.[4]

Čo robiť?

Možno vidíme vo svojom vnútri i okolo nás práve opísané znaky, no Cirkev, naša matka a učiteľka, nám v tomto pôstnom čase spolu s niekedy trpkou medicínou pravdy ponúka aj sladký liek modlitby, dávania almužny a pôstu.

Ak venujeme viac času modlitbe, umožníme nášmu srdcu odhaliť skryté lži, ktorými klameme seba samých,[5] aby sme mohli konečne hľadať útechu v Bohu. On je náš Otec a chce, aby sme mali život.

Dávanie almužny nás zasa oslobodzuje od chamtivosti a pomáha nám odhaliť, že druhý je mojím bratom: to, čo vlastním, nikdy nie je iba moje. Ako veľmi by som si želal, aby sa dávanie milodarov stalo pre všetkých skutočným a bežným životným postojom! Ako veľmi by som si želal, aby sme ako kresťania nasledovali príklad apoštolov a videli v možnosti podeliť sa s druhými o to, čo máme, konkrétne svedectvo o spoločenstve prežívanom v Cirkvi. V tejto súvislosti prevezmem povzbudenie svätého Pavla adresované Korinťanom, ktoré sa týka zbierky pre spoločenstvo v Jeruzaleme: táto činnosť je „vám na osoh“ (2 Kor 8, 10). Platí to zvlášť pre Pôstne obdobie, počas ktorého mnohé organizácie robia zbierky v prospech cirkví a ľudí v núdzi. No veľmi by som si želal, aby sme aj svoje každodenné stretnutia s bratmi, ktorí nás prosia o pomoc, chápali ako výzvu Božej prozreteľnosti: každý milodar je totiž príležitosťou podieľať sa na Božej starostlivosti o jeho deti. A ak on dnes použije mňa, aby pomohol bratovi či sestre, či sa zajtra nepostará o moje potreby ten, ktorého vo veľkodušnosti nik nepredstihne?[6]

Napokon pôst oslabuje náš sklon k násiliu, odzbrojuje nás a je dôležitou príležitosťou na rast. Na jednej strane nám umožňuje zakúsiť to, čo prežívajú tí, ktorým chýba aj nevyhnutné minimum a denne zakúšajú pálčivý hlad; na druhej strane je prejavom nášho ducha, hladného po dobre a smädného po Božom živote. Pôst nás obnažuje, robí nás pozornejšími voči Bohu a blížnemu, prebúdza v nás vôľu poslúchať Boha, ktorý jediný dokáže nasýtiť náš hlad.

Chcel by som, aby môj hlas prenikol aj poza hranice Katolíckej cirkvi a aby doľahol aj k vám, všetkým mužom a ženám dobrej vôle, ktorí ste otvorení počúvať Boha. Ak ste zarmútení rovnako ako my šírením neprávosti vo svete, ak vám robí starosti chlad paralyzujúci srdcia i skutky, ak vidíte, že sa stráca zmysel pre spoločnú ľudskú rodinu, spojte sa s nami, aby sme spoločne vzývali Boha, spoločne sa postili a aby ste spoločne s nami darovali, čo môžete, na pomoc bratom a sestrám!

Veľkonočný oheň

Pozývam predovšetkým všetkých členov Cirkvi, aby sa horlivo vydali na cestu Pôstnym obdobím za pomoci dávania almužny, pôstu a modlitby. Ak sa nám niekedy zdá, že v mnohých srdciach láska chladne, nikdy tomu tak nie je v Božom Srdci! On nám daruje vždy novú možnosť, aby sme znovu začali milovať.

Aj toho roku je na to vhodnou príležitosťou iniciatíva „24 hodín pre Pána“, ktorá nás pozýva sláviť sviatosť zmierenia v rámci eucharistickej adorácie. V roku 2018 sa bude toto podujatie konať v piatok 9. a sobotu 10. marca a bude inšpirované slovami Žalmu 130, 4: „Ty si milostivý“[7]. V každej diecéze ostane aspoň jeden kostol otvorený po celých 24 hodín a bude sa ponúkať možnosť na adoráciu a sviatostnú spoveď.

Na vigíliu Veľkej noci znovu zažijeme obrad zapálenia veľkonočnej sviece: svetlo sviece zažatej od „nového ohňa“ krok za krokom odoženie tmu a ožiari liturgické zhromaždenie. „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu z našich sŕdc a myslí“,[8] aby sme všetci mohli zažiť skúsenosť emauzských učeníkov: pri počúvaní Pánovho slova a sýtení sa eucharistickým chlebom bude môcť naše srdce znova zahorieť vierou, nádejou a láskou.

Zo srdca vám žehnám a modlím sa za vás. Nezabudnite sa modliť za mňa.

Vo Vatikáne 1. novembra 2017, na slávnosť Všetkých svätých

František

(Preklad KBS)


[1]Rímsky misál, I. pôstna nedeľa, modlitba dňa (podľa talianskeho misála; v slovenskom misáli je „aby sme hlbšie vnikali do Kristovho tajomstva a čnostným životom napredovali na ceste k spáse“).

[2] „Lo ’mperador del doloroso regno / da mezzo ’l petto uscia fuor de la ghiaccia“ („Cisár tej ríše bolestnej sa ryje odpoly hrude do ľadu“) (Peklo XXXIV, 28 – 29).

[3] „Je zaujímavé, no často máme strach z útechy, z toho byť utešovanými. Cítime sa totiž istejší v žiali a v zúfalstve. Viete prečo? Lebo v smútku sa cítime ako protagonisti. Naopak v úteche je protagonistom Duch Svätý.“ (Anjel Pána, 7. decembra 2014).

[4] Porov. 76 – 109.

[5] Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Spe salvi, 33.

[6] Porov. PIUS XII.: encyklika Fidei donum, 3.

[7] V talianskom preklade je: „Presso di te è il perdono“ („U teba je odpustenie“).

[8] Rímsky misál, Veľkonočná vigília, Obrad svetla.

Pastiersky list biskupov Slovenska k zasväteniu Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie

Aj keď podľa múdrosti antického filozofa „nevstúpime dvakrát do tej istej rieky“, predsa sú chvíle nielen v našom osobnom živote, ale aj živote Cirkvi i národa, keď sa treba zahľadieť do minulosti. Chceme sa z nej poučiť a nechať sa ňou inšpirovať pri zápase o ochranu hodnôt západnej kresťanskej civilizácie, do ktorej od čias svätých Cyrila a Metoda patrí aj náš národ.
V dejinách nášho národa vidíme mnohoraké Božie zásahy, Bohom ponúkané riešenia zložitých situácií, ale zároveň aj prejavy ľudskej nevôle prijať Božie prostriedky záchrany. Pohľad do dejín má byť preto vďačným pokorným a duchovným krokom, ktorým sa dá vstúpiť do spásnej sily daného okamihu. Takýmto jedinečným okamihom, pri ktorom je potrebné sa zastaviť, je nepochybne 70. výročie zasvätenia Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Modlitbu zasvätenia predniesol nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko 6. júla 1947 v rámci celokrajinských mi­sijných slávností na Starých Horách. Vtedajší slovenskí biskupi vyslovili nádej, že jedno­myseľné a zbožné zasvätenie prinesie nášmu národu Božie požehnanie.
Všimnime si dejinný rámec tohto zasvätenia. Bolo to dva roky po druhej svetovej vojne a katolíci boli vyradení z politického života. Neprajnosť, ba otvorené nepriateľstvo voči Cirkvi už bolo cítiť všade (poštátnenie škôl, zatknutie biskupov Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku, domová prehliadka Karola Kmeťka, zatýkanie kňazov a laikov, udavačstvo, politické väznenia, potláčanie ľudskej slobody a dôstojnosti). Vtedajší režim sa hneď po vojne pripravoval na prevzatie celej moci v štáte, čo sa v plnej miere uskutočnilo po roku 1948. V akte zasvätenia Slovenska vtedajší biskupi vyjadrili nádej, že Božské Srdce Ježišovo a Nepoškvrnené Srdce Panny Márie bude posilou v týchto neľahkých časoch. Celkom iste neušlo ich pozornosti, že po zasvätení Cirkvi a celého ľudstva Srdcu Panny Márie, ktoré vykonal pápež Pius XII. 8.12. 1942 v poslušnosti fatimskému proroctvu, nastal sled významných zvratov v práve prebiehajúcej vojne.
Dnes síce žijeme v spoločnosti, ktorá nám navonok zaručuje vyznávať a praktizovať našu vieru, avšak nachádzame sa v situácii, keď sme ohrození z viacerých strán. Ideologický materializmus padol so systémom, ktorý bol diktatúrou a na jeho miesto nastúpil materializmus pragmatický, zameraný na pohodlie, zábavu a pôžitok. Nášmu správaniu nič nevnucuje, nevedie s nami názorové spory. Avšak kvalitu svojho života meriame tovarom. V takomto myšlienkovom svete nie je miesto pre náboženstvo. Ak áno, tak nepravé, bez kríža, zúžené na témy šťastia a pohody, bez chorôb, staroby, utrpenia, obeti a smrti. V strede takejto falošnej nábožnosti stojí individuálna emocionalita, túžba zvíťaziť nad rutinou všednosti, potreba prekonať stres, či kompenzovať psycho-sociálnu nerovnováhu. Je to konzumné myslenie, ktorému chýba vzťah s osobným Bohom.
Naša náboženská skúsenosť však hovorí, že ak niet v našom živote pravého trojosobného Boha, všetko ostatné bude márne. To je tak, akoby sme si zle zapli prvý gombík na košeli: vtedy všetky ostatné budú zle zapnuté a treba začať znovu zhora. Ak základný vzťah – vzťah k Bohu – nie je správny, všetky iné vzťahy, z ktorých sa skladá a buduje náš život, nemôžu byť správne.
Túžime po lepšom svete. Isté však je, že svet, ktorý sa vzďaľuje od Boha, sa nemôže zmeniť v lepší, ale v horší. Len život v Božej prítomnosti môže garantovať lepší svet. Preto sa potrebujeme aj my oprieť o istotu, ktorú nám nezaručí ani politika, ani veda, sociológia, psychológia, či alternatívne duchovné hnutia (ezoterické, okultné…) Nijaká ľudská snaha nedokáže vyriešiť súčasnú morálnu krízu vo svete. Potrebujeme Božiu pomoc, s ktorou chceme zodpovedne spolupracovať.
Živá viera v Boha je najlepší spôsob, ako sa postaviť proti prekrútenému chápaniu ľudských práv, antikoncepčnej mentalite, zlu potratov, gender ideológii, eutanázii, degradovaniu rodinného života, konzumnej sexualite, pornografii, nevere masovo umožňovanej modernými sociálnymi sieťami; proti zneužívaniu demokratických práv, stavu, keď zvrátenosť je obhajovaná a protest kriminalizovaný, chorobe úplatkárstva, mentalite klamu vedúcej k veľkým sociálnym rozdielom, slabnúcej vzdelanostnej úrovni; úrovni výchovy a sociálnej starostlivosti, odlivu mladých ľudí do cudziny, terorizmu, prenasledovaniu kresťanov, kriminalizácii a šikanovaniu Cirkvi na verejných fórach, strate národného povedomia, novopohanstvu a mnohému ďalšiemu zlu. Preto potrebujeme ľudí, ktorí sa nielen verbálne hlásia k hodnotám Božieho kráľovstva, ale ich aj, s Božou pomocou, žijú.
Tieto hodnoty vyžarujú z Ježišovho prebodnutého Srdca. Pápež Pius XI. v encyklike Miserentissimus Redemptor (1928) vidí milosti vychádzajúce z Najsvätejšieho Srdca ako liek na choroby modernej doby, ktorá sa nápadne podobá našej: „Z každej strany na nás dopadá volanie národov, (kde) … vlády povstali a sprisahali sa proti Pánovi a proti jeho Cirkvi. V týchto národoch vidíme, ako sú pošliapavané Božské a ľudské práva… vidíme ako je celý kresťanský ľud ohrozovaný a utláčaný, v trvalom nebezpečenstve odpadu od viery a smrti“.
Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorá má neodškriepiteľné biblické korene (Zach 12, 10; Jn 19, 37 ), a teologicky bola rozvinutá v náuke cirkevných otcov i dielach stredovekých duchovných spisovateľov, dostala osobitý impulz cez zjavenia Pána Ježiša sv. Margite Márii Alacoque (1647 – 1690). Táto úcta cez prehĺbenie vzťahu k Eucharistii a prax pravidelnej svätej spovede, priniesla skutočné oživenie náboženského života, ktorý je hmatateľný dodnes aj v našich farnostiach. Preto môžeme povedať, že uctievanie Ježišovho Srdca patrí k „podstate kresťanstva“ (K. Rahner), pretože naozaj potrebujeme „amnestiu“ neba.
Sme presvedčení, že len kto je „ranený láskou“ (Pies 4, 9) bude milovať a „z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ (Jn 7, 38). Len žiarou lásky Ježišovho Srdca môže byť naše ľahostajné srdce opäť zapálené a môže nanovo vzplanúť a zapaľovať ostatných. Ježišova láska môže účinne zasiahnuť aj naše srdce, ak mu dáme k tomu súhlas, pretože opravdivá láska, má byť obojstranná – opätovaná. Ako odpovieme my na toto neprehliadnuteľné vyznanie lásky?
Vzorom dokonalého súhlasu s Božím plánom je Panna Mária. Ona súhlasila s „veľkolepým plánom srdca“. Ona hovorí „áno“ Slovu, ktoré neprichádza panovačne, ale s prosbou, pokorne. Týmto spôsobom vstupujeme do Máriinej viery; rozhodujeme sa pre konanie všetkého „s Máriou, v Márii a pre Máriu, aby sme to dokonalejšie robili cez Ježiša, v Ježišovi a pre Ježiša“. Tak sa môžeme stať ľuďmi, ktorí sa nechajú zasiahnuť v srdci a budeme sa najskôr pýtať: „Čo máme robiť?“ (Sk 2, 37), aby sme porozumeli odpovedi, ktorá vystupuje z hlbín Ježišovho Srdca: „Poďte ku mne všetci… Učte sa odo mňa“ (Mt 11, 28-29). Znamená to, že prvenstvo v našom živote budú mať Božie hodnoty a naše svedomie formované v tomto duchu bude pre nás kritériom našej činnosti. Preto naše zasvätenie sa Bohu a Panne Márii nie je formalita, ale uvedomelé prijatie Ježišových hodnôt do nášho života. Zasvätenie je ako kadidlo: cítiť jeho vôňu, len vtedy, keď sa vloží na rozžeravené uhlie, ktoré horí v našom srdci odhodlanom na ochotnú službu a obetu.
Preto vás, milí bratia sestry, pozývame na Národnú púť do Nitry na slávnosť sv. Cyrila a Metoda 5. júla, kde zaznie naše zasvätenie sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Tu sa chceme spolu so sv. Metodom modliť: „Ty však z výsosti, hľaď na nás, túžiacich za tebou, vysloboď svojich učeníkov z každého nebezpečenstva a rozširuj pravé učenie… aby sme, žijúc tu dôstojne podľa svojho poslania, stáli potom s tebou… po pravej strane Krista, nášho Boha a prijali od neho večný život“. (ŽM XVII).
Vaši biskupi Slovenska

Kňazský deň Rožňavskej diecézy 13. septembra 2017

V stredu 13. septembra 2017, v deň štrnásteho výročia návštevy Sv. otca, dnes už svätého Jána Pavla II. v Rožňave sa uskutočnil kňazský deň Rožňavskej diecézy. Zúčastnilo sa ho okolo 90 kňazov. Formulár sv. omše, ktorá bola slávená v rožňavskej Katedrále Nanebovzatia Panny Márie, bol o sv. Jánovi Pavlovi II. Otec biskup ju slávil v ornáte, ktorý mal oblečený pri sv. omši v Rožňave 13. 9. 2003 sv. Ján Pavol II. Kalich, ktorý bol použitý pri celebrovaní dnešnej sv. omše je darom sv. Jána Pavla II. rožňavskej diecéze

V úvode sv. omše a potom aj v homílii zdôraznil otec biskup Mons. Stanislav Stolárik, že tento deň 13. -teho, kedy nás v roku 2003 navštívil sv. Ján Pavol II., je tiež fatimským dňom. Táto okolnosť, akoby predznačila ďalší vývoj smerovania našej diecézy práve vo fatimskom duchu, čo sa usilujeme napĺňať práve v tomto roku Fatimy.

Od januára 2017 po farnostiach diecézy putuje spolu s relikviami sv. Františka a sv. Hyacinty socha Fatimskej Panny Márie a je prítomná aj na všetkých významných stretnutiach v diecéze; nechýbala ani na dnešnom kňazskom dni. 14. októbra bude tento rok zavŕšený zasvätením diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Otec biskup na túto, pre diecézu, ale aj každého jedného človeka dôležitú slávnosť opätovne pozval všetkých kňazov so svojimi veriacimi. Položil otázku: Ako sme prežili Fatimský rok? Máme posledný mesiac do zasvätenia, mesiac, v ktorom máme príležitosť dobre sa pripraviť na tento akt. Bezprostredná príprava v diecéze bude prebiehať prostredníctvom deviatnika fatimských sobôt podľa brožúrky Pobožnosti fatimských sobôt a to od 6. októbra. Vyzval teda k horlivej príprave

Veď za 100 rokov sa jasne ukázali dôsledky neprijatia Máriiných slov vo Fatime a to preto, lebo zlyhali ľudia, i kňazi, i biskupi. Ale nezlyhali tri malé deti. I tu vidíme, čo spôsobil ich postoj. František a Lucia sú už svätí. A proces so sestrou Luciou už beží a veríme, že raz bude tiež takto zavŕšený.

Fatimské deti mali otvorené a úprimné srdcia, cez nich sa prevalil príliv Božích milostí. Každý z nás je takými dverami , môže druhým ľuďom slobodne pribuchnúť dvere záujmu o Božie tajomstvá. Jedno i druhé sa deje v plnej slobode ale i zodpovednosti; všetci máme zodpovednosť za to, či dvere prílivu Božích milosti otvárame, alebo ich pred druhými pribuchneme; ľudský faktor je vždy veľmi dôležitý pri budovaní Božieho kráľovstva v spolupráci s Božou milosťou

Ján Pavol II. sa díval do domu Otca, toto je to správne smerovanie, tam smeroval on a tam chcel viesť aj všetkých sebe zverených, dvíhal svoj zrak hore, hľadal to, čo je hore. Ani jemu tak, ako nám nechýbali náročnosti života, ale pozeral hore.

Záverečné požehnanie dostali všetci prítomní s relikviou sv. Jána Pavla II., ktorú si mohli po skončení sv. omše uctiť.

Zdroj: Biskupský úrad Rožňava