Popolcová streda – príhovor Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Kaplnke Povýšenia svätého Kríža (biskupská kaplnka) v Rožňave
(14. 2. 2024)

Milí bratia a sestry, sme na začiatku pôstneho obdobia. Celá naša pozornosť sa má upínať k Ježišovmu dielu nášho vykúpenia ‒ k jeho umučeniu a slávnemu zmŕtvychvstaniu. Z nášho ľudského hľadiska sme pozvaní prežívať pôstny čas aj osobne v tomto zameraní, v rozjímaní o tajomstvách Pánovho umučenia, ktorého vrcholom nebolo jeho pochovanie, ale zmŕtvychvstanie. Ak by pôstny čas bol len rozjímaním, nestačilo by to.  Vždy si zvykneme dávať aj nejaké predsavzatia. Je dôležité, aby boli také, ktoré nám pomôžu priblížiť sa k Bohu.

Čítania dnešného dňa, ktoré nás uvádzajú do pôstu, akoby samé navodzovali určitý návrh. Joel prorok (porov. Joel 2, 12-18) nás pozýva k tomu, aby sme si roztrhli srdcia. Pochopiť túto výzvu nie je celkom jednoduché, ale na druhej strane ani také ťažké. Pretože roztrhnúť si srdce neznamená srdcu ublížiť, ale pomôcť svojmu ľudskému srdcu, aby viac bilo pre Božie veci, aby sa viac staralo o duchovný život. Možno prvou odpoveďou na výzvu proroka Joela môže byť iná výzva – výzva svätého Pavla z druhého čítania z Listu Korinťanom: „Zmierte sa s Bohom“ (porov. 2 Kor 5,20 – 6,2). Sila tohto zmierenia je vždy čosi hlboko osobné.

Navrhoval by som však možno tretiu možnosť. Vrátim sa k evanjeliu predchádzajúcej nedele (6. ned./B), kde sme počuli o malomocnom človekovi, ktorý prichádza za Pánom Ježišom a prosí: „Ak chceš, môžeš ma očistiť“ (porov. Mk 1, 40-45). Vtedy Ježiš vystiera ruku, dotkne sa ho a povie: „Chcem, buď čistý!“ Možno tento dialóg nie je veľmi konkrétny, napríklad v porovnaní  s predsavzatím, že nebudeme piť, fajčiť, pozerať telku… Mnohých sa to ani netýka, ale jednoducho tam sú stanovené konkrétne kroky a výsledok je „merateľný“. V prosbe o očistenie však akoby konkrétnosť chýbala. Ale či Ježiš nevie, od čoho nás má očistiť? Len je veľmi dôležité, aby sme v pôstnom čase možno oveľa častejšie vyhľadávali stretnutie s Ježišom Kristom a úprimne volali: „Ak chceš, môžeš ma očistiť a ty Ježišu vieš, od čoho je potrebné, aby som bol tvojou milosťou, tvojím milosrdenstvom, očistený. Ježiš, ktorý vidí úprimné, „rotrhnuté“ srdce, dotkne sa aj nás. Zdá sa, že tak prenášame celú ťarchu pôstnej iniciatívy na Pána Ježiša? On všetko urobí? Stačí z našej strany jednorázovo: „Tak my sme prišli Pane Ježišu…“?  Nie, už som  povedal, že treba častejšie a s úprimným, otvoreným srdcom. A keď tak urobíme, znova prenesieme všetku váhu výsledku nášho pôstneho snaženia na Pána Ježiša?

Nie, je to celkom tak. Isté je, že bez Ježišovej pomoci nedokážeme nič, ale Ježiš žiada aj spoluprácu. V príbehu o malomocnom mu Pán Ježiš potom, ako ho uzdravil, hovorí: „Choď, ukáž sa kňazovi, prines za svoje očistenie obetu…“ Ale tiež dôrazne povie: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor“. No tam už si uzdravený „postavil“ svoju hlavu. „Nie, nie, ja som múdrejší ako Pán Ježiš“, a Ježišov zázrak uzdravenia neudržal v tajnosti. Totiž on „lepšie vyhodnotil“ situáciu ako Pán Ježiš. Bude to veľmi odvážne predsavzatie, keď sa budeme častejšie pýtať v pôste samých seba: „Nie som múdrejší ako Pán Ježiš? Výstižnejšie povedané: „Nemyslím si o sebe, že som múdrejší ako Pán Ježiš?“ Ale to si naozaj musíme „roztrhnúť srdce“. To naozaj sa musíme zmieriť s Bohom, aby sme v čistote, priam v roztrhnutom srdci odhaľovali práve túto odpoveď. Či v mnohých životných situáciách nielenže sa nepýtame: „Čo ty na to hovoríš Pane Ježišu?“, ale možno si s takmer istotou myslíme: „My už všetko vieme“?

Ale skúsme, čo sa stane, keď zostúpime z týchto „výšok“ našej sebaistoty, keď roztrhneme svoje srdce a budeme volať: „Ak chceš, môžeš ma očistiť, Pane Ježišu! Očisti ma od toho, čo prekáža, aby som ťa chcel počúvať, a aby som tvoje slová považoval za dôležitejšie ako môj rozum, ako moje rozhodnutia, ako moje životné predstavy… V čom ma chceš počas toho pôstu skorigovať, kam ma chceš nasmerovať, čo chceš vložiť do môjho srdca Pane Ježišu?“ Po očistení srdca Ježišom, v ňom bude pripravená pôda, vnútorná „pohoda“ na to, aby Ježiš sadil nové „sadenice“, aby prišli nové, mladé  výhonky a vo svojom čase aj ovocie.

Milí moji, to je naozaj veľmi hlboký pohľad na perspektívu pôstneho času, na možnosti, ktoré sa nám otvárajú. Ak chceme žiť naozaj do hĺbky svoj duchovný život, pusťme sa do toho a majme dôveru, že Pán Ježiš nás bude sprevádzať. Tak ako prešiel celou svojou krížovou cestu, aj tou našou prejde spolu s nami, pretože ten očistný proces možno aj pre nás bude krížovou cestou, prácou, ktorej možno na počiatku ani celkom nemusíme rozumieť. Ale keď nás Pán bude očisťovať, my porozumieme, k čomu nás volá a čo nám chce povedať a kde nám chce dokonca aj potom, v budúcnosti povedať: „Počkaj, zastav sa! Toto je moja vôľa a toto je čisto tvoj rozum. Podľa čoho sa budeš rozhodovať?“

Dovoľme teda, aby sme všetky tie milosti, ktoré má Boh pre nás pripravené na tento pôstny čas vedeli vnímať, a keď už nie všetky, tak aspoň čo najväčšiu časť aby sme dokázali absorbovať a zužitkovať vo svojom duchovnom živote. Prajem Vám požehnané pôstne obdobie. Amen.

Zdroj: Biskupstvo Rožňava

Zdroj: Biskupský úrad Rožňava

Milovaní bratia a sestry,

s veľkou radosťou počúvajme a prijímajme veľkonočné posolstvo: „hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal“ (Mt 28, 5-6). Vo veľkonočnej vigílii sme si mohli zvlášť my, ktorí slávime v diecéze Rok krstu, birmovania a hľadania Boha, počúvajúc slová sv. Pavla, uvedomiť súvis medzi veľkonočným tajomstvom a sviatosťami: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 4-5). Tieto slová hovoria najskôr o našom duchovnom zmŕtvychvstaní tým, že sme boli pokrstení, avšak ako Ježiš vstal zmŕtvych aj fyzicky, sila krstu ponúka aj nám šancu raz a to naveky žiť v oslávenom tele.

Prijatie krstu a kresťanstva nie je „samo-účinné“, a od každého bude závisieť, ako bude prežívať svoj krst a prijaté krstné záväzky. Pretože ak pokrstený a pobirmovaný kresťan nerešpektuje a nezachováva odporúčania kresťanského života, tak na vine nie je kresťanstvo. Kresťania, ktorí menili svet, to nikdy nemali ľahké. Veľakrát preto trpeli a umierali, ale vernosťou svojim krstným záväzkom – teda Bohu ‒ boli pre svet „kvasom“, ktorý menil ich a ľudí v ich blízkosti, ba celé národy. Ak naše kostoly „zívajú“ prázdnotou, lebo aj pokrstené duše sú dosť „prázdne“…, môže na nás zostupovať hojné Božie požehnanie? Nepomôže nám len bedákanie nad tým, ako sa zhoršili medziľudské vzťahy. Uvedomme si, koľko ľudí je pokrstených v našej krajine i na celom svete a keby každý pokrstený bral vážne záväzky krstu a podľa nich žil, a ešte viac by rešpektoval, že krst je dôležitejší ako jazyk, ktorým hovoríme – potom by bol pokoj v našej vlasti i všade vo svete. Je to znova o poslaní nás pokrstených  v tomto svete.

Pri našom krste sa všetko začalo. Ak sme boli pokrstení ako deti, zvlášť rodičia a krstní rodičia boli postavení do pozície stáleho rozhodovania o nás. Postupne zodpovednosť za rozhodnutia o vlastnom rozvíjaní duchovného života preberal každý na seba. Je však možné, že k vedomému osobnému rozhodnutiu ani nemuselo dôjsť, lebo ako sa ľudovo povie: „všetko skončilo skôr ako sa začalo“. Možno pokrstení ešte prijali ďalšie sviatosti: prvú svätú spoveď, prvé sväté prijímanie, birmovku – ale tá už mohla byť aj „slávnostnou rozlúčkou“ s Cirkvou. Už sa ani neprejavil záujem o sviatostné manželstvo v katolíckom kostole. Sviatostné zjednotenie sa v manželstve sa už až tak „nenosí“. Je to znova signál vyslaný Bohu: „My, Bože, si v našom zväzku vystačíme aj bez teba! Nepotrebujeme nijaký papier!“ Tento nezáujem o Božie požehnanie pre pár žijúci spolu, je už značne rozšírený, s dôsledkami nestálosti vzťahu a nerodiacich sa detí. Taký životný štýl neveští nič dobré pre budúcnosť. Týmto štýlom života žila napr. Rímska ríša a nebyť kresťanských rodín a vzťahov, ktoré aj za cenu mnohých mučeníkov vniesli obnovu a novú nádej do bývalého impéria, ríša by zanikla.

Preto je potrebné pripomenúť, aké dôležité je, aby dieťa už od okamihu počatia bolo svojimi rodičmi milované, očakávané s radosťou a prijaté do tepla rodinného objatia. Odborníci na výchovu zdôrazňujú dôležitosť vývoja a rozvoja človeka pred narodením a po narodení v prvých šiestich a hlavne v prvých troch rokoch života. V tomto období sa formuje citový i duchovný život každého jedinca. Všetko nadobudnuté alebo zanedbané v prvých rokoch života pôjde s človekom počas celého života. Tak ako nemožno odkladať rozprávanie s dieťaťom v rodnom jazyku a výchovu k základným návykom (zručností, slušnosti, …), tak nemožno odkladať ani krst a náboženskú výchovu. Treba začať čo najskôr. Dieťa bolo kedysi od počiatku zapájané do rodinných pobožností a poznalo všetky základné modlitby. Krst mal svoje pokračovanie v prirodzenej náboženskej atmosfére rodiny. Dieťa, ktoré sa neskôr pripravovalo na prvú svätú spoveď a prvé sväté prijímanie, už vlastne bolo dávno pripravené na ďalšie sviatostné stretnutie s Ježišom. Ako by bolo dobré, keby sa táto prax naplno obnovila v našich rodinách.

Rodičia sú stále prvými svedkami viery pre svoje deti, k čomu sa zaviazali pri ich krste. Každý rodič nech sa pýta sám seba, koľko času venuje svojej rodine a jej duchovnému dobru, zvlášť v nedeľu a v prikázaný sviatok, alebo či sa aj vtedy necháva pohltiť len pracovnými a rekreačnými aktivitami. Ľahostajnosť v živote viery rodičov a krstných rodičov býva často dôvodom ešte väčšej ľahostajnosti vo viere ich detí. Zodpovedne treba postupovať aj pri výbere krstných a birmovných rodičov.

Pri vysluhovaní sviatosti krstu rodičia a krstní rodičia vyznávajú vieru. Keď im položíme otázku, či sú veriaci, ešte mnohí odpovedajú, že áno. Keď im však povieme, že aj zlí duchovia vedia, že Boh existuje, zostanú zneistení. Otázku treba upresniť: „Veríš naozaj, že Kristus je Boží Syn, ktorý pre náš večný život zomrel a vstal zmŕtvych?“ A ďalej: „Veríš Bohu vo všetkých svojich životných situáciách? Veríš naozaj v silu a potrebu Božieho života, ktorú človek prijíma v krste a v ďalších sviatostiach?“ Ježiš má naporúdzi ešte jednu dôležitú otázku: „Nájde Syn človeka vieru na svete pri svojom druhom príchode?“ (porov. Lk 18, 8). Túto otázku by sme mohli upraviť takto: „Vidí Ježiš vieru v srdciach tých, ktorí žiadajú o krst svojho dieťaťa?“ To sú otázky, ktoré ukazujú pravdivý obraz viery každého človeka.

Dôležitosť večného života si uvedomujú najmä rodičia v pokročilejšom veku a starí rodičia, ktorí večnosť svojich detí a vnúčat už berú veľmi vážne. Vedia veľmi dobre, že život na zemi sa raz všetkým skončí, a preto neustále prosia, aby sa raz všetci stretli v nebi. Možno pri výchove detí zanedbali náboženskú výchovu a teraz vidia ich nesprávny život s obavou o ich večnosť. Preto nielen prosia za ne, ale sú tu aj slzy bolesti a pokánia. Utrpenie rodičov môže byť ich očistcom na zemi, aby sa raz celá rodina zišla v nebi.

Ďakujeme za všetkých svedkov krstného povolania: za deti, mládež, snúbencov, manželov, rodičov i starých rodičov, verných slobodných, vysvätených i zasvätených, ktorí sa usilujú každý deň prežívať v Božej milosti a radosti. Možno ich nie je veľa v porovnaní s tými, ktorí svoje krstné povolanie nežijú. Ale pozrime sa do krajín Afriky a Ázie, kde kresťania hoci sú prenasledovaní a aj zomierajú pre vieru, rastú počtom a v radosti prežívajú svoj vzťah k Bohu. Niet sa potom čo diviť, že majú duchovné povolania aj „na rozdávanie“. Povzbuďme sa ich svedectvom a odteraz nechýbajme hlavne v nedeľu a v prikázaný sviatok na svätej omši, kde sa sprítomňuje Kristova obeta na kríži a jeho víťazstvo nad smrťou. Pokrstení sme boli iba raz, ale posilňovať sa Eucharistiou môžeme každý deň. Tak máme šancu obstáť v skúškach života a byť verní krstným a birmovným záväzkom. O týždeň, v Nedeľu Božieho milosrdenstva, budeme počuť o stretnutí zmŕtvychvstalého Krista s apoštolom Tomášom, ktorému Ježiš pripomenul: „nebuď neveriaci, ale veriaci“ (Jn 20, 27). Nehovorí to aj nám pokrsteným a pobirmovaným? „Nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Nech sú tohtoročné veľkonočné sviatky plné viery v moc a víťazstvo Ježiša Krista, ktoré nám neotvorilo bránu k pozemskej kariére, ale bránu do neba. Zmŕtvychvstalý Ježišu, posilni našu vieru! Prajem vám požehnané a milostiplné veľkonočné sviatky a žehnám vás v mene + Otca i + Syna i + Ducha Svätého. Amen.

+ Mons. Stanislav Stolárik

rožňavský biskup

(Prečítať namiesto homílie pri všetkých nedeľných sv. omšiach na Veľkonočnú nedeľu  9. apríla 2023)

V tomto roku sa na Slovensku prvýkrát stretávame s označením dnešnej nedele ako Palmovej nedele, ktorou vstupujeme do najväčších tajomstiev našej viery. Doteraz známe slovenské pomenovanie Kvetná nedeľa, pochádza z toho, že na niektorých miestach, kde už pred Veľkou nocou kvitnú jarné kvety, na požehnanie a na procesiu prinášali kvety a ruže, ktoré si pripravili do kytíc a priviazali ich na vysoké tyče. U nás sa zväčša prinášajú na požehnanie a na procesiu vypučané vŕbové ratolesti, ktoré majú rozličné pomenovanie: púzalky, búzalky, lalky, maňušky, bahniatka, baburiatka a pod.”A prečo potom názov Palmová nedeľa?

Zdroj: Facebook – Saletini rozkvet

Zdroj: TK KBS

Bratislava (TK KBS) Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Veľká noc sa slávi v najbližšiu nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (Prvý jarný deň je od roku 2019 stanovený na 20. marca. V roku 2022 bol spln mesiaca 18. marca, teda pred prvým jarným dňom. Najbližší spln mesiaca po prvom jarnom dni je v sobotu 16.4. 2022). Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky – Paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva. Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je v Rímskokatolíckej cirkvi štyridsaťdňový pôst, je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. Je prípravným obdobím pred Veľkou nocou a zahrnuje 6 pôstnych nedieľ.

Pôvod názvu a dátumu sviatkov

Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetci prvorodení egyptskí chlapci, faraón prepustil zotročený ľud.

Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala, a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach – prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou.

Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia.

Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nisan, iné na prvú nedeľu po 14. nisane. Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes. Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho cyklu.

Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor“ ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a protestantmi len občas. V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov.

Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári – ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež sv. Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 – keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali – stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém“, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne „nie“ prišlo roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos. Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade.

Vo Svätom týždni starý názov Veľkom týždni, ktorý sa používal do vydania Rímskeho misála podľa tretieho typického vydania v roku 2021) Rímskokatolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Svätý týždeň sa začal Palmovou nedeľou (Kvetnou nedeľou) čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu), vrcholí Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci a uzatvára sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania.

Obrady Svätého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969. V januári 2016 Vatikán oznámil, že na obrad umývania nôh v rámci liturgie Štvrtku svätého týždňa (Zeleného štvrtka) možno vybrať osoby spomedzi všetkých členov Božieho ľudu. Rozhodol o tom Svätý Otec František, keď zmenil rubriku Rímskeho misála, ktorá doteraz predpisovala, že zástupcovia mali byť vybraní spomedzi mužov alebo chlapcov.

Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok)

Podstatou Štvrtka Svätého týždňa (Zeleného štvrtka) je spomienka na ustanovenie sviatosti vysviacky a Oltárnej sviatosti. 

Vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej katechumenov používa pri krste, olej chorých pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých, a posvätená krizma pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, pri sviatosti vysviacky, ale aj konsekrácií chrámov a oltárov. 

Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom. Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum infirmorum). Olej má tiež liečivé účinky – tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť. Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“. (Po hebrejsky znie toto slovo „Mesiáš“.) Pomazanie krizmou pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý je naším Kráľom. Popoludní sa končí Pôstne obdobie.

Vo Štvrtok Svätého týždňa večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a Eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“ Večernou svätou omšou sa začína slávenie Veľkonočného trojdnia. Vo Štvrtok Pánovej večere sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostné Glória na Veľkonočnú vigíliu vo Svätej noci a namiesto nich sa používajú rapkáče.

Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade. 

Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok)

Veľkonočné trojdnie pokračuje Piatkom utrpenia Pána. Bez Piatku utrpenia Pána by však nebola ani Veľká noc. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez oltárnej plachty. V tento deň platí prísny pôst. 

Podľa apoštolskej konštitúcie pápeža sv. Pavla VI. Paenitemini zo 17. februára 1966 sa v tento deň zachováva prísny pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu, ktoré sa nemôže nahradiť iným skutkom pokánia. Pôst znamená iba raz do dňa sa dosýta najesť (pričom možno prijať trochu pokrmu ešte dvakrát v priebehu dňa). Porov. Acta Apostolica Sedis 58 (1966/3) 177 – 198. Kánon 1252 CIC (1983) stanovuje, kto má záväzne plniť pôstnu disciplínu: Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roku života.

Tento deň je osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu a jediný deň v roku, keď sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba – farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie. 

V gréckokatolíckych chrámoch sa na Svätý a Veľký piatok v popoludňajších hodinách koná večiereň zameraná na utrpenie Krista a jeho pochovanie, do symbolického hrobu kladú plaštenicu.

Svätá sobota (Biela sobota)

Svätá sobota (Biela sobota) je prísne neliturgický deň. V Svätú sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení, smrti, zostúpením k zosnulým a očakáva jeho vzkriesenie v modlitbe a pôste. Oltár je odhalený a Cirkev neslávi obetu omše až do slávnostnej vigílie, čiže nočného bdenia s očakávaním vzkriesenia. Tá je zdrojom veľkonočnej radosti. Sväté prijímanie v tento deň možno podávať iba ako viatikum. 

Niektoré farnosti večer v Piatok utrpenia Pána na Svätú sobotu (Bielu sobotu) ráno spievajú „lamentácie“ (žalospevy). Sú z čias, kedy bol Izrael zavlečený do babylonského zajatia a Jeremiáš sedel na rozvalinách Jeruzalema a nariekal spolu s inými pozostalými nad biedou, ktorá doľahla na Izrael. Sú to spevy bolesti, zármutku, vyznávania svojich hriechov a najmä prosba, aby nám Pán Boh odpustil a zachoval pri živote a doprial návrat.

Obrady Veľkej noci (ktorými sa začína Veľkonočné obdobie) sa konajú po západe slnka ( 16.4.2022 je to o 19.35) v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania, to znamená v sobotu večer, pôvodne v noci (pápež sv. Ján Pavol II. nariadil, aby sa obrad začínali až po zotmení, teda nie hneď po západe slnka), keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný

Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania

Katolícka cirkev slávi Veľkonočnú vigíliu Pánovho zmŕtvychvstania ako radostnú slávnosť, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali. 

Veľkonočná vigília Pánovho zmŕtvychvstania je liturgicky najbohatšia bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú obrady skrátené. Začínajú sa Obradom svetla – požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece – paškálom. Diakon alebo kňaz ju nesú v sprievode do chrámu. Po slovách „Svetlo Kristovo – Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).

Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec prosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova (má 3 až 7 čítaní zo Starého zákona, potom slávnostné Aleluja, čítanie z Nového zákona a evanjelium), liturgiu krstu (ak niet krstencov, nasleduje požehnanie vody a obnovenie krstných sľubov), ďalej eucharistickú liturgiu a napokon v našich krajoch Eucharistická procesia na oslavu vzkrieseného Pána. 

Úplné odpustky vo Veľkonočnom trojdní

Úplné odpustky za zvyčajných podmienok (svätá spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca – a vylúčenie akejkoľvek záľuby aj v ľahkom hriechu) možno získať:

1. pri verejnej adorácii Najsvätejšej sviatosti vo Štvrtok Pánovej večere recitovaním alebo spevom Tantum ergo (EI, conc. 7);
2. za nábožnú účasť na poklone kríža pri liturgickom slávení v Piatok utrpenia Pána (EI conc. 13);
3. za obnovu krstných sľubov pri slávení Veľkonočnej vigílie (EI conc. 28).

Veľkonočná nedeľa

Na Veľkonočnú nedeľu si Katolícka cirkev pripomína zmŕtvychvstanie Ježiša Krista – najväčší Kristov zázrak a základnú pravdu kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce zostali rany ukrižovania, ale inak nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru. Vešperami sa končí Veľkonočné trojdnie.

Oktáva

Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci). V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike. Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Pondelok vo veľkonočnej oktáve nie je prikázaným sviatkom.

Pondelok vo veľkonočnej oktáve

Pondelok vo veľkonočnej oktáve sa zvykol nazývať aj Pondelkom Baránka na pamiatku toho, čo sa udialo prvý deň po sobote. Vtedy anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu“. A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“ (Mk, 16).

Veľkonočné obdobie

Obdobie päťdesiatich dní od Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania do Nedele Zoslania Ducha Svätého sa slávi v radosti ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa“. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva Aleluja.

Zdroj: Archiv TK KBS / Revidoval: Daniel Dian

Zdroj: TKKBS

Od soboty 26. februára budú môcť prísť na sväté omše aj nezaočkovaní ľudia. Vyplýva to rozhodnutia Vlády SR. Presné pravidlá určí vyhláška Úradu verejného zdravotníctva. 

Vláda 23. februára 2022 zrušila režimy OTP, OP, OP+ s obmedzeniami. Začiatok platnosti od soboty 26. februára. Znamená to, že na sväté omše budú môcť prísť aj nezaočkovaní ľudia. 

Podľa  schváleného materiálu z dielne rezortu zdravotníctva sa pri nízkych a stredne rizikových podujatiach (medzi ktoré patria aj bohoslužby) má od 26. februára zvýšiť maximálna kapacita na 500 osôb alebo maximálne na 50 percent kapacity.

Pri vysoko rizikových podujatiach, ako svadby či kary, bude kapacitné maximum 50 osôb, pričom v oboch prípadoch bude platiť režim základ. 

::Informácia k novým vyhláškam:: (UVZ SR)

::Aktualizácia opatrení SARS-COV-2 (variant Omikron)::

---

Zdroj: TKKBS

Bratislava 24. februára (TK KBS) Slovenská katolícka charita vyhlasuje celoslovenskú zbierku na pomoc ľuďom na Ukrajine. Prispieť je možné online na https://charita.darujme.sk/ukrajina/ alebo prevodom na číslo účtu verejnej zbierky Človek v núdzi  SK93 1100 0000 0029 4546 3097 VS 380. Výnos zo zbierky bude použitý na akútnu pomoc ľuďom v oblasti konfliktu, stravu, ubytovanie a zabezpečenie základných potrieb, v spolupráci s ukrajinskou charitou a lokálnou Caritas Donetsk, dlhodobým partnerom SKCH.

„Vo svete utrpenia, ktoré vojna prináša, je našou odpoveďou solidarita a zmierenie. Mlčanie nie je na mieste, najmä ak ide o nášho suseda, ktorému po 8-ročnom konflikte dochádzajú sily,“ hovorí generálny sekretár SKCH Erich Hulman. SKCH pôsobí na Ukrajine už od vypuknutia konfliktu v 2014, kedy poskytla materiálnu pomoc a rozšírila sem projekt Adopcia na diaľku®. Od roku 2020 pomáha SKCH rodinám, ktoré utiekli z oblasti konfliktu, poukážkami na potraviny, lieky a psychologickou pomocou.

Konflikt na Ukrajine si od svojho začiatku vyžiadal už vyše 14 000 obetí a o domov pripravil vyše 1,5 milióna ľudí, ktorí sa museli presťahovať do inej časti krajiny. Mnohí z nich žijú aj po ôsmych rokoch v chudobe a eskalujúca situácia v nich vyvoláva spomienky na útek, boje a zúfalstvo, ktoré prežili.

„Každá vojna je tragédiou ľudstva, nemala by však byť prehrou ľudskosti. Vojna prináša mrzačenie a ničenie, s následkami ktorých sa budú opäť vyrovnávať ďalšie generácie, pýtajúc sa, čo sme my – ich predkovia – spravili preto, aby sa konfliktu predišlo alebo aby sme pomohli,“ hovorí Hulman. Pripomína, že straty na životoch nie sú to jediné, na ktoré treba myslieť. Mnohí si ponesú vnútorné rany, ktoré je ťažké vyliečiť, stratia domovy, prídu o rodinu, živobytie, sociálne postavenie, istoty a často o budúcnosť, ktorú budovali pre seba a svoje deti. Pomoc je preto viac než potrebná.

–
Kontakt pre viac informácií: Monika Molnárová molnarova@charita.sk, 0904040561

Zdroj: Tlačová kancelária konferencie biskupov Slovenska

Slovenskí biskupi pozývajú k modlitbám a pôstu za Ukrajinu
P:3, 24. 02. 2022 09:15, DOM

Foto: Pixabay

Bratislava 24. februára (TK KBS) Slovenskí biskupi pozývajú k modlitbám a pôstu za Ukrajinu.

–

Vojna na Ukrajine spôsobí utrpenie mnohých ľudí. Naše srdcia nech sú otvorené pre tých, ktorí budú potrebovať pomoc. Nebojme sa podeliť, prejavme lásku. Bude to náročný čas, skúška pre všetkých. No pamätajte, že Pán nás nikdy neopustí a pomôže nám!

Modlime sa každý deň za skončenie vojny. Vkladajme túto prosbu do svätých omší a Eucharistických adorácií, obetujme na tento úmysel pravidelne svätý ruženec. Každý piatok sa za ukončenie konfliktu postime a na blížiacu sa Popolcovú stredu nech je prísny pôst vyjadrením nášho zjednotenia s modlitbou Svätého Otca za obnovenie mieru na Ukrajine. 

Nebojme sa! Obráťme sa od každého zla a hriechu a žime v posväcujúcej milosti. V duchu evanjelia, majme zažaté sviece a pripravený olej do nádob. Neodkladajme na neskôr zmierenie s Bohom a s ľuďmi. Konajme dobré skutky, chráňme sa pýchy aj malomyseľnosti a náš život nech je za každých okolností na Božiu oslavu!

Žehnajú Vám a sú v modlitbe s Vami spojení slovenskí biskupi

–

K správe bolo vydané AUDIO.

Zdroj: Tlačová kancelária Konferencie Biskupov Slovenska

Platí núdzový stav

---

Opatrenia účinné od 12. januára 2022

Medzi nízkorizikové podujatia sa radia bohoslužby bez spevu
a) nízkorizikové hromadné podujatia s účasťou osôb výhradne v režime OP, a to v kapacite maximálne 100 osôb alebo maximálne 50 % kapacity priestorov hromadného podujatia
(účastníci majú prekryté horné dýchacie cesty respirátorom, povinné sedenie, bez spevu, OP)

Medzi stredne rizikové podujatia sa radia bohoslužby so spevom
b) stredne rizikové hromadné podujatia s účasťou osôb výhradne v režime OP, a to v kapacite maximálne 100 osôb alebo maximálne 25 % kapacity priestorov hromadného podujatia
(účastníci majú prekryté horné dýchacie cesty respirátorom, fixné sedenie alebo státie, so spevom, OP)

Režim základ
– individuálna pastorácia
(na požiadanie vyslúženie svätej spovede, podanie svätého prijmania, duchovný rozhovor. Platí, že pri individuálnej pastorácii sa v priestoroch nesmú tvoriť rady čakajúcich)

Sobášne obrady a obrady krstu môžu byť v režime OTP bez kapacitných obmedzení.

Pohrebné obrady sú v režime základ a nevzťahujú sa na ne kapacitné obmedzenia

Opatrenia pre výkon bohoslužieb, sobášneho obradu, pohrebného obradu a obradu krstu

a) dezinfikovať použité predmety slúžiace účelom obradu
b| v prípade kontaktu rozdávajúceho s ústami veriaceho, si musí rozdávajúci zakaždým vydezinfikova ruky; pri prijímaní „pod obojím“ použiť pri každom prijímajúcom vždy novú lyžičku
c) zakazuje sa používať obrady pitia z jednej nádoby viac ako jednou osobou
d| v priestoroch, kde sa vzkonávajú obrady je organizátor povinný odstániť nádoby s vodou

!!! Regionálne úrady verejného zdravotníctva môžu v súvislosti s povolenými hromadnými podujatiami v rámci svojho územného obvodu z dôvodu epidemiologickej situácie nariadiť prísnešie opatrenia !!!

– vyhláška k organizácii hromadných podujatí (účinná od 12. 1. 2022)
– vyhláška UVZ SR 2/ 2022 (pdf)

---

Na účely vyhlášky sa pod pojmom OP rozumie:

Očkovaní alebo prekonaní (OP):
a) osoba kompletne zaočkovaná *
b) osoba, ktorá má kontraindikáciu očkovania proti ochoreniu COVID-19 v zmysle odborného usmernenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky vo veci kontraindikácie očkovania proti ochoreniu COVID-19 a zároveň je schopná sa preukázať:
1. certifikátom o výnimke z očkovania podľa odborného usmernenia MZ SR
2. negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19 nie starším ako 72 hodín od odboeru v prípade RT-PCR alebo LAMP testu alebo 48 hodín od odberu v prípade antigéhového testu

c) osoba, ktorá prekonala ochorenie COVID-19 v období nie viac ako 180 dňami **
d) deti do 12 rokov a dvoch mesiacov veku

* definícia kompletne zaočkovanej osoby
– osoby najmenej 14 dní a najviac 1 rok po aplikácii druhej dávky očkovacej látky proti ochoreniu COVID-19 s dvojdávkovou schémou
– osoby najmenej 21 dní a najviac 1 rok po aplikácii prvej dávky očkovacej láky proti ochoreniu COVID-19 s jednodávkovou schémou
– osoby najmenej 14 dní a najviac 1 rok po aplikácii prvej dávky očkovacej látky proti ochoreniu COVID-19, ak bola prvá dávka podaná do 180 dní od prekonania ochorenia

** Uvedenú skutočnosť je potrebné preukázať na základe pozitívneho výsledku RT-PCR testu, u detí do 12 rokov aj na základe potvrdenia od všeobecného lekára pre deti a dorast vydaného na základe antigénového testu vykonanom v MOM, vydaného do 15.11.2021.

Potvrdenia o očkovaní, negatívnom výsledku testu alebo prekonaní COVID-19 možno nahradiť digitálnym COVID preukazom EÚ. V opačnom prípade je potrebné tieto skutočnosti preukazovať dokladom, z ktorého je určiteľná identita preukazujúcej sa osoby.

Revízia 11. 1. 2022 (zdroj: UVZSR)