Celodenná poklona Najsvätejšej Oltárnej sviatosti

Veľký piatok a Biela sobota sú dva dni v roku, keď každý z nás prichádza do kostola a pokľakne pred Božím hrobom, aby rozjímal o Pánovom utrpení a smrti, ako aj o jeho zostúpení k zosnulým. Veriaci, ponorený do modlitby, pozerá na sochu mŕtveho Krista ležiaceho v hrobe a adoruje Najsvätejšiu sviatosť, a tak s nádejou očakáva slávny deň Kristovho zmŕtvychvstania.

Aj v našom farskom kostole v Málinci je možnosť celodennej poklony.

« 1 z 4 »

Článok si môžete prečítať na stránke Katolíckych novín.

Ako najlepšie stráviť čas pri Pánovom hrobe? Na túto otázku dáva odpoveď obežník Kongregácie pre bohoslužbu O príprave a slávení veľkonočných sviatkov z roku 1988: „Odporúča sa spoločne sláviť posvätné čítanie a ranné chvály v Piatok umučenia a smrti Pána a na Bielu sobotu. (…) Túto časť liturgie hodín treba zachovať v nábožnosti veriacich, aby aj jej prostredníctvom úctivo rozjímali o umučení, smrti a pochovaní Pána a očakávali zvesť o jeho zmŕtvychvstaní“ (bod 40).

„Pre veľký pastoračný význam nech sa nikdy nezanedbávajú pobožnosti, ako je krížová cesta, procesia vyjadrujúca úctu k umučeniu a spomienku na bolesti Preblahoslavenej Panny Márie“ (bod 72).

Liturgia hodín a krížová cesta
V našich farnostiach je rozšírený pekný zvyk, keď sa veriaci spoločne stretávajú a pod vedením kňaza sa modlia nejakú časť liturgie hodín, tak ako to odporúčajú smernice na slávenie Veľkonočného trojdnia. Ide najmä o modlitbu posvätného čítania a ranných chvál ráno na Bielu sobotu, ale aj o modlitbu vešpier pred Veľkonočnou vigíliou, na záver poklony pri Božom hrobe.

Okrem toho sa vo viacerých farnostiach organizuje na Veľký piatok modlitba krížovej cesty, ktorá je veľmi vhodnou pobožnosťou na tento svätý deň; môže sa konať verejne, ale aj súkromne. Modlitbou krížovej cesty sa spájame s Kristom, ktorého na ceste na Kalváriu vedie Duch Svätý.

V Kristovej hrudi plápolal božský oheň a pohýnal ho na ceste spásonosného utrpenia. Práve touto veľmi obľúbenou pobožnosťou Cirkev uchováva živú spomienku na slová a udalosti posledných dní svojho Ženícha a Pána.

Pre kresťanskú spiritualitu je krížová cesta obrazom putovania, obrazom našej cesty životom, keď si uvedomujeme, že cez tajomstvo kríža prechádzame z pozemského života do nebeskej vlasti. Krížová cesta nám pomáha, aby sme sa aj my ako nasledovníci a učeníci Krista pripodobnili jeho utrpeniu a dokázali každodenne niesť svoj vlastný kríž.

Pobožnosti a modlitby
Okrem slávenia liturgie hodín a krížovej cesty je množstvo iných pobožností a modlitieb, ktoré si môžeme vykonať aj súkromne, keď zotrvávame v adorácii pri Božom hrobe. Odporúčania a schémy môžeme nájsť v knihe Veľký týždeň a Veľkonočné trojdnie, ktorú ešte v roku 1990 zostavil Vincent Malý a vydal Spolok svätého Vojtecha.

Chcel by som upriamiť pozornosť aspoň na niektoré z nich, ktoré nám môžu pomôcť pri poklone Najsvätejšej sviatosti v Božom hrobe.

Prvou je modlitba pripisovaná sv. Brigite, ktorá hovorí o utrpení, smrti a pochovaní Pána, o veľkých bolestiach a mukách, ktoré Ježiš podstúpil za naše hriechy, ale aj o Božej Matke, ktorá prežívala utrpenie spolu so svojím Synom.

Modlitba je napísaná vo forme chvály a poďakovania Pánovi Ježišovi za všetko, čo pre nás musel vytrpieť. Keď odriekame túto modlitbu, ponárame sa spolu s Ježišom do bolestnej udalosti jeho mučenia: „Chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si trpezlivo dovolil, aby ťa priviazali k stĺpu, neľudsky zbičovali, zakrvaveného priviedli pred Pilátovu súdnu stolicu… Za posmech, ktorý si podstúpil, keď si stál odetý do purpuru, ostrým tŕním korunovaný, aj za to, že si najtrpezlivejšie znášal, keď ti bezbožníci pľuli do vznešenej tváre, zakryli oči a špinavými rukami ťa hrubo bili po tvári a po hlave.“

Spolu s Bolestnou Pannou Máriou, ktorej vložili do náručia Ježišovo telo a ktorá ho zavinula do plachiet a pochovala do hrobu, aj my veríme, že v svojej smrteľnej úzkosti dal Kristus všetkým hriešnikom nádej na odpustenie, keď milosrdne prisľúbil rajskú slávu zločincovi, ktorý sa naňho obrátil.

Cesta Sedembolestnej Panny Márie
Medzi pobožnosti, ktoré si možno vykonať na Veľký piatok – či už súkromne alebo verejne – patrí Cesta Sedembolestnej Panny Márie. Je to práve Bolestná Panna, ktorá sa úzko spája s Ježišom v jeho súžení. Ako Ježiš je muž bolestí, tak aj Mária je žena bolestí, pretože ju Boh chcel pripojiť k svojmu Synovi ako matku a účastníčku jeho utrpenia.

Táto pobožnosť je vytvorená na základe modelu krížovej cesty a má sedem zastavení. Rozjíma sa v nich o siedmich bolestiach Panny Márie, ktoré nábožnosť kresťanského ľudu postupne identifikovala z jej bolestného života.

Sú to zastavenia: 1. Mária prijíma vo viere Simeonovo proroctvo (porov. Lk 2, 34 – 35); 2. Mária uteká s Ježišom do Egypta (porov. Mt 2, 13 – 14); 3. Mária hľadá v Jeruzaleme strateného Ježiša (porov. Lk 2, 43 – 45); 4. Mária sa stretá s Ježišom na ceste na Kalváriu (porov. Lk 23, 26 – 27); 5. Mária stojí pri kríži svojho Syna (porov. Jn 19, 25 – 27); 6. Mária berie do svojho lona Ježiša zloženého z kríža (porov. Mt 27, 57 – 59); 7. Mária zveruje hrobu Ježišovo telo v nádeji na vzkriesenie (porov. Jn 19, 40 – 42).

Rovnako ako krížová cesta, aj táto pobožnosť sa začína úvodnou a končí sa záverečnou modlitbou. Každé zastavenie pozostáva z úvodného zvolania, z biblického čítania a z litániových prosieb spolu s modlitbou. Jednotlivé zastavenia Cesty Sedembolestnej Panny Márie sú úsekmi putovania viery a bolesti, v ktorom Božia Matka predišla Cirkev a my v ňom pokračujeme prostredníctvom Cirkvi, až kým nedospejeme všetci k stretnutiu s Pánom v jeho sláve, na konci čias.

Bolesť Panny bola spôsobená tým, že ľudia odmietli jej Syna, preto aj cesta jej bolestí, ktorú prežívame spolu s ňou, nás ustavične odvoláva na tajomstvo Krista, trpiaceho služobníka Pána (porov. Iz 52, 13 – 53, 12), odmietnutého svojím ľudom (porov. Jn 1, 11; Lk 2, 1 – 7; 2, 34 – 35; 4, 28 – 29; Mt 26, 47 – 56; Sk 12, 1 – 5).

Súkromné eucharistické adorácie
Súkromná adorácia pred Božím hrobom, pred vystavenou Najsvätejšou oltárnou sviatosťou sa koná vždy v tichosti; každý rozjíma sám, a to najmä na Bielu sobotu, keď sa nekonajú verejné pobožnosti. Preto Vincent Malý v svojej publikácii ponúka pre veriacich štyri formuláre na eucharistickú adoráciu, ktorých myšlienky sú v danom čase veľmi aktuálne.

Prvá schéma s názvom Sedem Kristových slov na kríži ponúka rozjímania o siedmich slovách, ktoré Ježiš vyslovil z kríža: 1. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34); 2. „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43); 3. „Hľa, tvoj syn! Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26 – 27); 4. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46); 5. „Žíznim“ (Jn 19, 28); 6. „Je dokonané“ (Jn 19, 30); 7. „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).

Aj my v tichosti duše opakujeme Ježišove posledné slová a prosíme: Pane, odpusť mi, ako i ja odpúšťam; spomeň si na mňa v svojom kráľovstve; ďakujem ti za tvoju Matku, ktorá je aj mojou Matkou; zachráň ma, Pane; daj mi z prameňa živej vody; ďakujem ti za dielo vykúpenia; do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Adorácia sa končí modlitbou, v ktorej sa utvrdzujeme v tom, že kríž je naša spása, kríž je náš život, kríž je naša nádej.

Druhý formulár s titulom Bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný ponúka veriacemu rozjímanie o udalostiach a osobách, ktoré sa priamo dotýkajú bezprostredných chvíľ umučenia, smrti a pochovania.

Texty meditácií vychádzajú zo slov evanjelií a prenášajú nás na Golgotu, aby sme rozjímali o krvi a vode, ktoré vytiekli z Ježišovho boku a ktoré sú pre nás symbolom Eucharistie a krstu. Ďalej nás upriamujú na udalosť, keď bol Ježiš sňatý z kríža a následne pochovaný.

Môžeme sa vžiť do postáv, ktoré Ježiša sprevádzajú v danom momente: do Longína, ktorý mu prebodol bok; do Jozefa z Arimatey, ktorý sňal z kríža jeho telo a uložil ho do svojho nového hrobu; do Nikodéma, ktorý nebojácne pomohol pri snímaní Kristovho tela z kríža; do Márie Magdalény, Márie Jakubovej či Salome, ktoré Ježiša sprevádzali aj pod krížom a pomáhali pri jeho pohrebe.

Stráž pri Ježišovom hrobe je názov tretej meditácie. V nej rozjímame o gestách farizejov, ktorí žiadali Piláta strážiť Ježišov hrob. Báli sa mŕtveho Ukrižovaného, preto zapečatili jeho hrob a postavili k nemu vojakov, aby ho strážili. Báli sa, aby nevstal z mŕtvych.

Lebo veľkňazi a farizeji si jasne uvedomovali Ježišove slová o zničení a znovupostavení chrámu, ktorými predpovedal svoje zmŕtvychvstanie. Aj my prichádzame k Božiemu hrobu, aby sme ho „strážili“, ale nie preto, aby Kristus nevstal z mŕtvych, ale preto, aby sme boli pri Ježišovi v jeho najťažších chvíľach, ktoré na zemi prežíval: „Pane Ježišu, ja chcem strážiť seba, aby som v sebe ustrážil teba, aby ma nič neodlúčilo od teba.“

V poslednej meditácii uvažujeme o Ježišovi, ktorý zostúpil k zosnulým. O tejto téme sa veľmi málo hovorí, hoci ide o článok našej viery. Po hriechu Adama a Evy sa nebo zavrelo a nik nemohol vojsť do nebeskej slávy, kým nás Kristus nevykúpil z otroctva diabla a nezadosťučinil za naše hriechy.

On, nový Adam, zostúpil do ríše mŕtvych, aby vyslobodil z väzenia smrti duše spravodlivých. V tejto meditácii čítame úryvok z Posvätného čítania Bielej soboty Zo starobylej homílie na Svätú a Veľkú sobotu: „Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu. Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí.“

Kľačiac pred Božím hrobom aj my môžeme prosiť, aby všetci, čo ležia v hrobe hriechov, počuli hlas Pána a povstali k novému životu.

Čas strávený pri Božom hrobe
Pri pohľade na sochu mŕtveho Ježiša a pri adorácii Najsvätejšej oltárnej sviatosti každý z nás predkladá Pánovi svoje osobné úmysly a vyslovuje modlitby a poďakovania. Medzi súkromnými modlitbami treba spomenúť aj modlitbu posvätného ruženca, najmä bolestné tajomstvá, ktorými nás Božia Matka Mária sprevádza na krížovej ceste svojho Syna.

Teológ Robert Cabié píše takto o správaní sa Cirkvi na Bielu sobotu: „V tento deň Cirkev bdie pri Ježišovom hrobe s postojom tichej dôvery, s bolestivou spomienkou na utrpenie Pána a s istotou, že zajtra príde zmŕtvychvstanie.“

Tradícia zobrazuje Pannu Máriu, ktorá stojí pri Ježišovom hrobe, ako ikonu Panny Cirkvi, ktorá bdie pri hrobe svojho Ženícha, a tak očakáva slávnosť zmŕtvychvstania.

Zatiaľ čo telo Máriinho Syna odpočíva v hrobe a jeho duša zostupuje do podsvetia, aby ohlásila svojim predkom bezprostredné vyslobodenie, ona, Panna, anticipujúc a zosobňujúc Cirkev, plná viery očakáva víťazstvo Syna nad smrťou. Obdivujeme Pannu Máriu, ako odvážne zostala pri hrobe svojho Syna.

Aj my sa zastavme pri Ježišovom hrobe a v tichosti a s chvením, spolu s Pannou Máriou i s celou Cirkvou, očakávajme v modlitbe Veľkonočné ráno.

Nanebovzatie Panny Márie – odpustová slávnosť v Dobrom Potoku 15.08.2019

Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie sa konala v Dobrom Potoku slávnostná sv. omša, ktorú celebroval dôstojný pán farár Miroslav Fabiny z Málinca. Zišli sa veriaci aj z okolitých farností, ako aj rodáci a rodinní príslušníci z Dobrého Potoka.

Niekoľko slov o sviatku Nanebovzatia Panny Márie, podľa wikipédie.

Prvého novembra 1950 pápež Pius XII. vyhlasuje mariánsku dogmu o Nanebovzatí ako štvrtú v dejinách, po dogmách o Máriinom božskom materstve, o jej večnom panenstve a o jej Nepoškvrnenom počatí. Dogma bola vyhlásená na základe mnohých žiadostí po predbežnej konzultácii svetového episkopátu o jedno storočie neskôr ako dogma o Nepoškvrnenej vyhlásená pápežom Piom IX: v r. 1854. Obidve tieto dogmy charakterizuje fakt, že nemajú vyslovene biblický základ, ale opierajú sa o tradíciu Cirkvi, ktorá počas storočí verila a slávila tieto mariánske výsady na základe „zmyslu pre vieru“ kresťanov katolíkov, t. j. na základe spoločných ustanovení týkajúcich sa týchto právd viery zo strany Cirkvi.

Čo predkladá našej viere dogma o Nanebovzatí Panny Márie?

Text dogmatickej definície hovorí: „Nepoškvrnená Božia rodička, vždy Panna Mária, po zavŕšení svojho pozemského života, bola vzatá telom a dušou do nebeskej slávy.“ Prichodí nám teda veriť, že Mária na konci života nepoznala skazonosný účinok smrti, ale bola vzatá do neba živá, a vošla do Božej slávy v jednote svojej osoby, t. j. telom a dušou. Táto definícia nachádza prirodzené doplnenie v encyklike Ad Coeli Regina, ktorú pápež PiusXII. vyhlásil o štyri roky neskôr. Vyhlasuje ňou Máriinu kráľovskú dôstojnosť a vznešenosť slávy, ktorá jej bola daná.

Text dogmy o Nanebovzatí nám jednoznačne nehovorí, či Mária zomrela alebo nie, ale používa vhodný výraz (po zavŕšení pozemského života). Existuje totiž teologická hypotéza, ktorá pripúšťa, že Mária nezomrela, ale prešla do nebeskej slávy bez toho, že by bola telesne zomrela, ale stalo sa tak iba v spánku. Toto vysvetľuje, prečo pred ustanovením slávnostného Nanebovzatia, sa slávi Máriino usnutie (Dormitio). Toto presvedčenie sa opiera o jednoduchú teologickú úvahu ako logický vývoj dogmy o Nepoškvrnenej: ak smrť je dôsledkom dedičného hriechu a ak Mária je bez hriechu, tak teda Mária nezomrela.

Dnes sme schopní lepšie definovať otázku Máriinej smrti

Uvádzame úvahu Gianniho Calzaniho podľa jeho knihy „Mária:“ Domnienka, že Mária nezomrela, sa nám zdá naivná, ba až podcenená voči Márii. Predovšetkým dôkladné štúdium nie celkom hodnoverných textov evanjelia, t. j. takých, ktoré Cirkev nepovažuje za inšpirované, ktoré však predstavujú antické svedectvá viery prvých storočí, všetky súhlasne tvrdia, že Mária skutočne zomrela prirodzenou smrťou v Jeruzaleme za prítomnosti apoštolov a že bola pochovaná v Getsemani. Od V. až VI. storočia máme stále početnejšie svedectvá cirkevných otcov. Takmer všetci pripúšťajú Máriinu smrť, alebo sa aspoň zdŕžajú upresnenia. Až do moderného obdobia zaznamenávame jednotný názor, že zomrela. Dnes teológia objavuje dôležité tvrdenia o Máriinej smrti: či verná učeníčka Pána ho nemala nasledovať až do konca a vstúpiť ako Kristus do tajomstva smrti, aby vyšla z neho, ako On, oslávená Zmŕtvychvstaním? Tak smrť užšie spája Pannu Máriu so svojím Synom, aby sa mohla až do hĺbky zúčastniť veľkonočného tajomstva smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna.

Aký význam má pre náš život viery tajomstvo Máriinho Nanebovzatia?

Predovšetkým dôvod k nádeji v spásu. Mária Nanebovzatá je svedok konečnej slávy, tej, čo sa splní na konci časov. Ona je prvým plodom vykúpenia, je plným uskutočnením spásy, ktoré Boh chce pre každú dušu. Veľký teológ minulého storočia Karl Rahner hovorí, že Mária je ikonou toho, čo Boh chcel urobiť z človeka na začiatku a toho, čo urobí z človeka na konci. Panna, ako obraz človeka plne uskutočneného v Bohu, nám hovorí čím z milosti v nebeskom kráľovstve budeme. Zaiste, Mária nás predchádza v sláve ako časovo, lebo už do nej vstúpila, tak kvalitatívne, lebo my nebudeme oslávení ako ona. Budeme jej však určite podobní, lebo nás združuje tá istá ľudská povaha a sme spasení rovnakou spasiteľskou Kristovou mocou. Máriino Nanebovzatie je radostná predtucha slávy, ktorá sa aj nám dostane. Je to znamenie, ktoré udržuje našu nádej, že raz aj my budeme úplne premenení v Bohu.

Máriino Nanebovzatie nám dáva dôveru v budúcnosť

Čas neplynie naslepo, ale smeruje k splneniu Božej slávy. Tento svet, ktorý, zdá sa, že sa rúti do priepasti, je nepremožiteľne poznačený Božou spásou, ktorá sa naplno prejaví na konci, tak ako sa prejavila v Márii. Dejiny nekončia v bezodnej priepasti, ani v tme nihilizmu. Na konci dejín je oslávená žena, spasené ľudstvo, zavŕšenie každej udalosti v Kristovi, ktorý zahŕňa v sebe všetky veci.

Kresťanský postoj voči budúcnosti musí niesť znamenie radikálneho optimizmu.

Nemusíme sa obávať toho, čo nám prinesie budúcnosť, ale máme ísť v ústrety budúcnosti s pozitívnym postojom plným dôvery. Poďme v ústrety Božiemu kráľovstvu, poďme v ústrety Panne odetej v nebeskej sláve. Mária nech je pre nás istotou konečného zavŕšenia, pocitom dejín. Nech je impulzom, aby sme dobre využili čas, v ktorom nám Boh chcel záväzne a zodpovedne priblížiť Božie kráľovstvo.

Nanebovzatá Mária je pre nás darom.

Je útechou vo chvíľach utrpenia a obáv, je oporou našej kresťanskej nádeje. Spojme náš život viery s ňou, ktorá je našou slávnou Matkou, modlime sa s ňou a s ňou kráčajme po cestách času. Panna je s nami. Jej Nanebovzatie nám ju nevzďaľuje, naopak, ona sprevádza naše pozemské putovanie a pod dohľadom materskej lásky čaká na nás, aby sa tešila svojej kráse, aby sa zúčastňovala na svojej sláve, aby s ňou rozjímala a chválila veľkoleposť Boha, ktorý sa so svojím Božským životom a svätosťou chcel podeliť so všetkými svojimi deťmi. Mária je prvým stvorením odetým slávou. Avšak vedľa nej, v úzkom spojení s ňou, nájde každý z nás svoje miesto v nebeskej sláve. Boh nás miluje, chce nás mať pri sebe, premenených, rovnako ako miloval a chcel mať pri sebe premenenú Nazaretskú Pannu. Otvorme srdce Bohu, žime v radostnej nádeji, poďme v ústrety Nanebovzatej do nebeskej slávy.

« 1 z 13 »

Zasvätenie farnosti Fatimskej Panne Márii

V sobotu, 18.03.2017 veriaci z farnosti Málinec privítali putovnú sochu Fatimskej Panny Márie pri príležitosti výročia 100 rokov zjavení vo Fatime. Vo farskom kostole sa konala pobožnosť zasvätenia farnosti Fatimskej Panne Márii, kde veriaci z celej farnosti predniesli svoje prosby a ďakovania. Niekoľko fotografií si môžete pozrieť v malej fotogalérii.

 

Posvätenie kríža na vrchu Jasenina

Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie. Ž 90,1

Kríž na Jasenine23.07.2016 posvätil dôstojný pán farár Miroslav Fabiny kríž na vrchu Jasenina, ktorý postavili z vďačnosti rodáci.

Vo fotogalérii si môžete pozrieť niekoľko fotografií zo slávnosti.

 

2011 – V Málinci na Bielu sobotu pred Veľkonočnou vigíliou

« 1 z 2 »