Veľký piatok a Biela sobota sú dva dni v roku, keď každý z nás prichádza do kostola a pokľakne pred Božím hrobom, aby rozjímal o Pánovom utrpení a smrti, ako aj o jeho zostúpení k zosnulým. Veriaci, ponorený do modlitby, pozerá na sochu mŕtveho Krista ležiaceho v hrobe a adoruje Najsvätejšiu sviatosť, a tak s nádejou očakáva slávny deň Kristovho zmŕtvychvstania.
Aj v našom farskom kostole v Málinci je možnosť celodennej poklony.
Článok si môžete prečítať na stránke Katolíckych novín.
Ako najlepšie stráviť čas pri Pánovom hrobe? Na túto otázku dáva odpoveď obežník Kongregácie pre bohoslužbu O príprave a slávení veľkonočných sviatkov z roku 1988: „Odporúča sa spoločne sláviť posvätné čítanie a ranné chvály v Piatok umučenia a smrti Pána a na Bielu sobotu. (…) Túto časť liturgie hodín treba zachovať v nábožnosti veriacich, aby aj jej prostredníctvom úctivo rozjímali o umučení, smrti a pochovaní Pána a očakávali zvesť o jeho zmŕtvychvstaní“ (bod 40).
„Pre veľký pastoračný význam nech sa nikdy nezanedbávajú pobožnosti, ako je krížová cesta, procesia vyjadrujúca úctu k umučeniu a spomienku na bolesti Preblahoslavenej Panny Márie“ (bod 72).
Liturgia hodín a krížová cesta
V našich farnostiach je rozšírený pekný zvyk, keď sa veriaci spoločne stretávajú a pod vedením kňaza sa modlia nejakú časť liturgie hodín, tak ako to odporúčajú smernice na slávenie Veľkonočného trojdnia. Ide najmä o modlitbu posvätného čítania a ranných chvál ráno na Bielu sobotu, ale aj o modlitbu vešpier pred Veľkonočnou vigíliou, na záver poklony pri Božom hrobe.
Okrem toho sa vo viacerých farnostiach organizuje na Veľký piatok modlitba krížovej cesty, ktorá je veľmi vhodnou pobožnosťou na tento svätý deň; môže sa konať verejne, ale aj súkromne. Modlitbou krížovej cesty sa spájame s Kristom, ktorého na ceste na Kalváriu vedie Duch Svätý.
V Kristovej hrudi plápolal božský oheň a pohýnal ho na ceste spásonosného utrpenia. Práve touto veľmi obľúbenou pobožnosťou Cirkev uchováva živú spomienku na slová a udalosti posledných dní svojho Ženícha a Pána.
Pre kresťanskú spiritualitu je krížová cesta obrazom putovania, obrazom našej cesty životom, keď si uvedomujeme, že cez tajomstvo kríža prechádzame z pozemského života do nebeskej vlasti. Krížová cesta nám pomáha, aby sme sa aj my ako nasledovníci a učeníci Krista pripodobnili jeho utrpeniu a dokázali každodenne niesť svoj vlastný kríž.
Pobožnosti a modlitby
Okrem slávenia liturgie hodín a krížovej cesty je množstvo iných pobožností a modlitieb, ktoré si môžeme vykonať aj súkromne, keď zotrvávame v adorácii pri Božom hrobe. Odporúčania a schémy môžeme nájsť v knihe Veľký týždeň a Veľkonočné trojdnie, ktorú ešte v roku 1990 zostavil Vincent Malý a vydal Spolok svätého Vojtecha.
Chcel by som upriamiť pozornosť aspoň na niektoré z nich, ktoré nám môžu pomôcť pri poklone Najsvätejšej sviatosti v Božom hrobe.
Prvou je modlitba pripisovaná sv. Brigite, ktorá hovorí o utrpení, smrti a pochovaní Pána, o veľkých bolestiach a mukách, ktoré Ježiš podstúpil za naše hriechy, ale aj o Božej Matke, ktorá prežívala utrpenie spolu so svojím Synom.
Modlitba je napísaná vo forme chvály a poďakovania Pánovi Ježišovi za všetko, čo pre nás musel vytrpieť. Keď odriekame túto modlitbu, ponárame sa spolu s Ježišom do bolestnej udalosti jeho mučenia: „Chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si trpezlivo dovolil, aby ťa priviazali k stĺpu, neľudsky zbičovali, zakrvaveného priviedli pred Pilátovu súdnu stolicu… Za posmech, ktorý si podstúpil, keď si stál odetý do purpuru, ostrým tŕním korunovaný, aj za to, že si najtrpezlivejšie znášal, keď ti bezbožníci pľuli do vznešenej tváre, zakryli oči a špinavými rukami ťa hrubo bili po tvári a po hlave.“
Spolu s Bolestnou Pannou Máriou, ktorej vložili do náručia Ježišovo telo a ktorá ho zavinula do plachiet a pochovala do hrobu, aj my veríme, že v svojej smrteľnej úzkosti dal Kristus všetkým hriešnikom nádej na odpustenie, keď milosrdne prisľúbil rajskú slávu zločincovi, ktorý sa naňho obrátil.
Cesta Sedembolestnej Panny Márie
Medzi pobožnosti, ktoré si možno vykonať na Veľký piatok – či už súkromne alebo verejne – patrí Cesta Sedembolestnej Panny Márie. Je to práve Bolestná Panna, ktorá sa úzko spája s Ježišom v jeho súžení. Ako Ježiš je muž bolestí, tak aj Mária je žena bolestí, pretože ju Boh chcel pripojiť k svojmu Synovi ako matku a účastníčku jeho utrpenia.
Táto pobožnosť je vytvorená na základe modelu krížovej cesty a má sedem zastavení. Rozjíma sa v nich o siedmich bolestiach Panny Márie, ktoré nábožnosť kresťanského ľudu postupne identifikovala z jej bolestného života.
Sú to zastavenia: 1. Mária prijíma vo viere Simeonovo proroctvo (porov. Lk 2, 34 – 35); 2. Mária uteká s Ježišom do Egypta (porov. Mt 2, 13 – 14); 3. Mária hľadá v Jeruzaleme strateného Ježiša (porov. Lk 2, 43 – 45); 4. Mária sa stretá s Ježišom na ceste na Kalváriu (porov. Lk 23, 26 – 27); 5. Mária stojí pri kríži svojho Syna (porov. Jn 19, 25 – 27); 6. Mária berie do svojho lona Ježiša zloženého z kríža (porov. Mt 27, 57 – 59); 7. Mária zveruje hrobu Ježišovo telo v nádeji na vzkriesenie (porov. Jn 19, 40 – 42).
Rovnako ako krížová cesta, aj táto pobožnosť sa začína úvodnou a končí sa záverečnou modlitbou. Každé zastavenie pozostáva z úvodného zvolania, z biblického čítania a z litániových prosieb spolu s modlitbou. Jednotlivé zastavenia Cesty Sedembolestnej Panny Márie sú úsekmi putovania viery a bolesti, v ktorom Božia Matka predišla Cirkev a my v ňom pokračujeme prostredníctvom Cirkvi, až kým nedospejeme všetci k stretnutiu s Pánom v jeho sláve, na konci čias.
Bolesť Panny bola spôsobená tým, že ľudia odmietli jej Syna, preto aj cesta jej bolestí, ktorú prežívame spolu s ňou, nás ustavične odvoláva na tajomstvo Krista, trpiaceho služobníka Pána (porov. Iz 52, 13 – 53, 12), odmietnutého svojím ľudom (porov. Jn 1, 11; Lk 2, 1 – 7; 2, 34 – 35; 4, 28 – 29; Mt 26, 47 – 56; Sk 12, 1 – 5).
Súkromné eucharistické adorácie
Súkromná adorácia pred Božím hrobom, pred vystavenou Najsvätejšou oltárnou sviatosťou sa koná vždy v tichosti; každý rozjíma sám, a to najmä na Bielu sobotu, keď sa nekonajú verejné pobožnosti. Preto Vincent Malý v svojej publikácii ponúka pre veriacich štyri formuláre na eucharistickú adoráciu, ktorých myšlienky sú v danom čase veľmi aktuálne.
Prvá schéma s názvom Sedem Kristových slov na kríži ponúka rozjímania o siedmich slovách, ktoré Ježiš vyslovil z kríža: 1. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34); 2. „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43); 3. „Hľa, tvoj syn! Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26 – 27); 4. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46); 5. „Žíznim“ (Jn 19, 28); 6. „Je dokonané“ (Jn 19, 30); 7. „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).
Aj my v tichosti duše opakujeme Ježišove posledné slová a prosíme: Pane, odpusť mi, ako i ja odpúšťam; spomeň si na mňa v svojom kráľovstve; ďakujem ti za tvoju Matku, ktorá je aj mojou Matkou; zachráň ma, Pane; daj mi z prameňa živej vody; ďakujem ti za dielo vykúpenia; do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Adorácia sa končí modlitbou, v ktorej sa utvrdzujeme v tom, že kríž je naša spása, kríž je náš život, kríž je naša nádej.
Druhý formulár s titulom Bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný ponúka veriacemu rozjímanie o udalostiach a osobách, ktoré sa priamo dotýkajú bezprostredných chvíľ umučenia, smrti a pochovania.
Texty meditácií vychádzajú zo slov evanjelií a prenášajú nás na Golgotu, aby sme rozjímali o krvi a vode, ktoré vytiekli z Ježišovho boku a ktoré sú pre nás symbolom Eucharistie a krstu. Ďalej nás upriamujú na udalosť, keď bol Ježiš sňatý z kríža a následne pochovaný.
Môžeme sa vžiť do postáv, ktoré Ježiša sprevádzajú v danom momente: do Longína, ktorý mu prebodol bok; do Jozefa z Arimatey, ktorý sňal z kríža jeho telo a uložil ho do svojho nového hrobu; do Nikodéma, ktorý nebojácne pomohol pri snímaní Kristovho tela z kríža; do Márie Magdalény, Márie Jakubovej či Salome, ktoré Ježiša sprevádzali aj pod krížom a pomáhali pri jeho pohrebe.
Stráž pri Ježišovom hrobe je názov tretej meditácie. V nej rozjímame o gestách farizejov, ktorí žiadali Piláta strážiť Ježišov hrob. Báli sa mŕtveho Ukrižovaného, preto zapečatili jeho hrob a postavili k nemu vojakov, aby ho strážili. Báli sa, aby nevstal z mŕtvych.
Lebo veľkňazi a farizeji si jasne uvedomovali Ježišove slová o zničení a znovupostavení chrámu, ktorými predpovedal svoje zmŕtvychvstanie. Aj my prichádzame k Božiemu hrobu, aby sme ho „strážili“, ale nie preto, aby Kristus nevstal z mŕtvych, ale preto, aby sme boli pri Ježišovi v jeho najťažších chvíľach, ktoré na zemi prežíval: „Pane Ježišu, ja chcem strážiť seba, aby som v sebe ustrážil teba, aby ma nič neodlúčilo od teba.“
V poslednej meditácii uvažujeme o Ježišovi, ktorý zostúpil k zosnulým. O tejto téme sa veľmi málo hovorí, hoci ide o článok našej viery. Po hriechu Adama a Evy sa nebo zavrelo a nik nemohol vojsť do nebeskej slávy, kým nás Kristus nevykúpil z otroctva diabla a nezadosťučinil za naše hriechy.
On, nový Adam, zostúpil do ríše mŕtvych, aby vyslobodil z väzenia smrti duše spravodlivých. V tejto meditácii čítame úryvok z Posvätného čítania Bielej soboty Zo starobylej homílie na Svätú a Veľkú sobotu: „Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu. Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí.“
Kľačiac pred Božím hrobom aj my môžeme prosiť, aby všetci, čo ležia v hrobe hriechov, počuli hlas Pána a povstali k novému životu.
Čas strávený pri Božom hrobe
Pri pohľade na sochu mŕtveho Ježiša a pri adorácii Najsvätejšej oltárnej sviatosti každý z nás predkladá Pánovi svoje osobné úmysly a vyslovuje modlitby a poďakovania. Medzi súkromnými modlitbami treba spomenúť aj modlitbu posvätného ruženca, najmä bolestné tajomstvá, ktorými nás Božia Matka Mária sprevádza na krížovej ceste svojho Syna.
Teológ Robert Cabié píše takto o správaní sa Cirkvi na Bielu sobotu: „V tento deň Cirkev bdie pri Ježišovom hrobe s postojom tichej dôvery, s bolestivou spomienkou na utrpenie Pána a s istotou, že zajtra príde zmŕtvychvstanie.“
Tradícia zobrazuje Pannu Máriu, ktorá stojí pri Ježišovom hrobe, ako ikonu Panny Cirkvi, ktorá bdie pri hrobe svojho Ženícha, a tak očakáva slávnosť zmŕtvychvstania.
Zatiaľ čo telo Máriinho Syna odpočíva v hrobe a jeho duša zostupuje do podsvetia, aby ohlásila svojim predkom bezprostredné vyslobodenie, ona, Panna, anticipujúc a zosobňujúc Cirkev, plná viery očakáva víťazstvo Syna nad smrťou. Obdivujeme Pannu Máriu, ako odvážne zostala pri hrobe svojho Syna.
Aj my sa zastavme pri Ježišovom hrobe a v tichosti a s chvením, spolu s Pannou Máriou i s celou Cirkvou, očakávajme v modlitbe Veľkonočné ráno.
